Utečenecká kríza zo dňa na deň nezmizne. Dnes nemá kopanie zákopov a nálepkovanie veľký zmysel. Naopak, to, čo potrebujeme, je nájsť spoločný priestor, v ktorom sa vieme zhodnúť na opatreniach a krokoch, ktoré zabezpečia, že Európa túto krízu zvládne bez väčších ľudských a spoločenských škôd.
Do Európy dorazilo tento rok viac ako sedemstotisíc migrantov. Priorita je posúdiť, kto má nárok na medzinárodnú ochranu a kto je ekonomický migrant. Proces zahŕňa rozhovory, overovanie príbehov a okolností. Toto však nevieme spraviť, ak sa budú migranti nekontrolovane pohybovať medzi členskými krajinami a nebudú normálne registrovaní.
Máme kapacity
Okrem toho, že je nehumánne nechať ľudí v mraze v poli, v bezpečnostnej literatúre existuje konsenzus, že zle manažované utečenecké tábory sú veľkým zdrojom patologických javov. Tohto sa potrebujeme vyvarovať a je nešťastné, že krajiny, ktoré majú voľné kapacity na spracúvanie žiadostí, si ich nechávajú voľné, kým pár kilometrov od našich hraníc to tábory viditeľne nezvládajú. Len na ilustráciu, v rokoch 2003 – 2005 sme boli schopní posúdiť tisíce žiadostí ročne a v Gabčíkove je dnes bez problémov vyše tristo žiadateľov. O tomto sa však veľmi nehovorí.
Len aby bolo jasné dnes, v prvom slede nehovoríme o integrácii státisícov ľudí do EÚ, ale o tom, aby sme naplnili naše medzinárodné záväzky a kontrolovane posúdili žiadosti o azyl. Len takto kontrolovaný proces nám umožní urobiť aj „bé“ a ľudí, ktorí nárok na azyl nemajú, vrátiť do krajiny pôvodu.
Dajme im prácu
Je pravdepodobné, že veľká časť utečencov dostane azyl. Dobre zvládnutý proces integrácie bude kľúčový. Samozrejme, existuje mnoho prípadov, keď sa to nepodarilo. Je podstatné sa ich vyvarovať. Znamená to nevytvárať getá, ale integrovať organicky v spolupráci s komunitami. Napríklad The Economist odporúča čím skôr imigrantov vpustiť na trh práce. Príchod novej pracovnej sily podporujú priemyselné zväzy v Nemecku, ale aj Českej republike. Vo všeobecnosti sa ukazuje, že imigranti, ktorí zoberú svoj osud do vlastných rúk, patria k tým podnikavejším osobám. Napokon, je to jeden z dôvodov, prečo v takýchto komunitách v západnej Európe vidíme tak veľa malého, kapitálovo nenáročného podnikania.
Slovensko je, samozrejme, v komplikovanejšej situácii, ale vieme o oblastiach, kde je nedostatok pracovnej sily. Spôsob, akým skĺbime humanitárny imperatív pomáhať s našimi vlastnými ekonomickými záujmami, je aj o našej vlastnej šikovnosti. Pri počtoch, o akých by sme sa teoreticky bavili, je to zvládnuteľná úloha. Nedávno sa ku mne dostal príbeh o sýrskych lekároch, ktorí po rokoch sa vlečúcom procese nostrifikácie titulu nakoniec odišli zo Slovenska preč. Aj to je oblasť, v ktorej máme ešte čo robiť.
Tam, kde vznikol
Realista však vie, že riešenie krízy tkvie hlavne v krajine pôvodu. Ak chceme zastaviť nekontrolovateľný prílev, musíme otvoriť centrá na spracovanie žiadostí v regióne. Ale nezabúdajme, že takto sa nezbavíme povinnosti ich presídliť. Nápor však vieme zmenšiť. V táboroch v okolí Sýrie žijú milióny ľudí v drastických podmienkach, často bez práva na voľný pohyb, nieto ešte na prácu. Ak nechceme, aby utekali, musí sa ich situácia štandardizovať. Samozrejme, že v tom budú väčší hráči než Slovensko, ale je zvláštne, že krajina, ktorá si zvolila za svoju stratégiu riešenie príčin, je na konci rebríčka darcov a v nasledujúcich troch rokoch neplánuje žiadne zvyšovanie.
Nič z uvedeného nie je nerealizovateľné. Na to, aby sa to urobilo, je však potrebná spolupráca v rámci politiky a komunikácia s mimovládkami a cirkvami. Žiaľ, aj dnes niektorí politici nemajú problém používať slovník a argumenty, ktoré celú diskusiu držia vo vystrašenom bode nula a znižujú šancu na konštruktívny posun vpred. Európa aj Slovensko prekonali väčšie problémy, než aké vidíme dnes. Darilo sa však len vtedy, keď sme s chladnou hlavou a bez bočných záujmov problémy riešili a nevyužívali ich v osobný prospech.