Už minulý štvrtok mala prebehnúť historicky prvá slovenská privatizácia cez burzu. Vláda chcela predať 49% Slovak Telekomu (ST) vo verejnej ponuke, kde by si akcie ST mohol kúpiť ktokoľvek – od drobných investorov až po veľké investičné fondy. Tí už predložili svoje záväzné ponuky a len niekoľko hodín pred dokončením celého niekoľkomesačného procesu to vláda odpískala. S odôvodnením, že dostala lepšiu ponuku od Deutsche Telekomu, ktorý už dnes vlastní väčšinový balík 51% ST.
Výsledkom sú nielen okamžité, ale aj dlhodobé škody. Ide o zvláštnu zmes bývalého francúzskeho premiéra Lionela Jospina a nášho domáceho Vladimíra Mečiara. Bohužiaľ, od Jospina prevzal Fico len rétoriku, od Mečiara prax.
Slovná maska
Lionel Jospin vládol v rokoch 1997 až 2002. Aj keď bol socialista, sprivatizoval toho viac než pravicové vlády. Keďže medzi jeho voličmi bola privatizácia rovnako populárna ako medzi Ficovým elektorátom, vyriešil to dôsledným nepoužívaním tohto fuj fuj anglosaského, thatcherovského slova. Predaj štátneho majetku sa nazýval „deetatizácia“, teda po našom odštátnenie. Robert Fico sa poučil a odmieta túto obrovskú transakciu v hodnote stoviek miliónov eur nazvať pravým menom.
Vážnejším problémom než klamanie vlastných voličov je však to, že v realite privatizácie sme sa tak razom vrátili hlboko do mečiarizmu. Len za Vladimíra Mečiara predával štát významné majetkové podiely priamo a bez súťaže. Tiež sa to vtedy snažil zakryť – prenesením kompetencie z vlády na politických nominantov vo Fonde národného majetku. Dnes na zahmlievanie slúži porovnávanie s možnou cenou, ktorú by vláda získala prostredníctvom burzy.
Priama linka
Ide o čistú manipuláciu. Predaj cez burzu a predaj strategickému investorovi sú dve úplne odlišné veci s rôznymi výhodami a nevýhodami, ktoré sa nedajú porovnávať. V jednej sa predávajú kusy akcií, v druhej celý balík aj so všetkými výhodami, ktoré z toho plynú. Po zrušení predaja cez burzu tak predaj Nemcom bude čistá priama transakcia, ktorej zmysel naozaj môže byť len v províziách.
Menej viditeľnou, ale rovnako vážnou škodou je zdiskreditovanie verejnej ponuky akcií na burze ako nástroja predaja štátneho majetku. Mohol to byť nástroj, ako v budúcnosti vyriešiť staré ideologické hádky o privatizácii. Napríklad pri Slovenskej pošte existuje medzi odborníkmi zhoda, že tradičná privatizácia je politicky aj ekonomicky problematická, ale predaj menšinového balíka cez burzu by mohol byť najlepší nástroj, ako poštu a jej manažment podriadiť dozoru trhu a investorov. Po minulotýždňovej fraške sa použiteľnosť takéhoto riešenia prudko znížila.
Musí sa skončiť táto stará politika, ktorá je len kombináciou ozbíjania štátu a premysleného marketingu. Verejný záujem sa musí vrátiť do centra rozhodovania – nielen pri obrovských transakciách typu Slovak Telekom.