21.01.2016, 00:00

Čínska lekcia ekonómie

Po štátom naplánovaných bublinách prichádzajú úplne neplánované prasknutia.

Veď sme to vraveli! Ak ste posledné roky trávili predikciami ekonomických kolapsov a postovaním videí o čínskych mestách duchov, nadišiel váš čas. Šanghajská, Šenčenská aj hongkonská burza padajú dolu rýchlejšie ako tehla na dno Váhu. Ono to zase nie je žiadne veľké prekvapenie, ak ste aspoň jedným okom sledovali čínske burzové indexy. Šanghajská burza narástla od júla 2014 do júna 2015 o 150 percent. Následne po zvyšok leta rovnako spektakulárne padala. Vláda okamžite rozbehla fiškálnu a monetárnu stimuláciu „zodpovedajúcich“ rozmerov – viac ako 800 miliárd dolárov. Z toho len na nákupy akcií išlo 250 miliárd, ďalšie stovky miliárd išli do rekapitalizácie bánk či stavebných dlhopisov. Pomohlo to na pár týždňov. Burzy znova padajú, kedysi gigantické devízové rezervy pomaly ubúdajú a na rok 2016 je hlásený najnižší hospodársky rast za posledné štvrťstoročie.

Čína predstavuje ďalšiu peknú ekonomickú lekciu, tentoraz ani veľmi zložitú, možno až triviálnu. Jej základ sa zmestí do nasledujúcich viet. Po Maových katastrofálnych 70. rokoch, keď Čína ekonomicky aj spoločensky spadla do temného stredoveku, nastúpil v roku 1978 reformátor Deng Xiaoping. V priebehu pár rokov sa dekolektivizovalo poľnohospodárstvo, otvorili dvere zahraničným investorom a povolilo súkromné podnikanie. Bolo to ako prekopnúť hrádzu. Krajinu zaplavil dlho dusený ekonomický rast. Slovo reformátor však treba chápať v kontexte tvrdého maoizmu. Štát prestal v niektorých kontextoch mikromanažovať ekonomické konanie ľudí, no finančný systém a priemysel ostali pevne v rukách straníckych špičiek. Rozhodovanie o veľkých investíciách bolo naďalej hlavne politické.

V prvých dekádach to nebol až taký problém. Spojiť dve miliónové mestá diaľnicou či napojiť ich na elektráreň napadne aj Pepkovi Vyskočovi. Bez trhových signálov prichádza k plytvaniu kapitálom, ale kde nič nie je, tam každý dolár kapitálu dokáže generovať nejakú návratnosť, aj keby ho opití straníci vystreľovali po krajine katapultom. No keď už máte najdlhšie diaľnice na svete, viac rýchlostných železníc než zvyšok sveta dokopy a 7 z 10 najväčších kontajnerových prístavov na svete, začína byť problém čoraz vážnejší. Jediným spoľahlivým majákom na umiestňovanie kapitálu sú trhové ceny a na základe nich generovaný zisk alebo strata. Bez kvalitných signálov ostáva plánovačom len hádzať čoraz viac zdrojov na dovtedy osvedčené investície. Napriek tomu, že cieľové štátne podniky majú čoraz horšie finančné zdravie a ich produkty čoraz menej zákazníkov. Postupné zvyšovanie dávky môže vyvolať ilúziu zahasenia požiaru.

Čínsky megastimul z rokov 2008 – 2009 obhajoval aj sám Paul Krugman a dával ho ako vzor pre Spojené štáty. Len škoda, že po štátom naplánovaných bublinách prichádzajú úplne neplánované prasknutia. Napriek všetkému čínsky ľud disponuje veľmi solídnym vedomostným kapitálom a stáročnými podnikateľskými tradíciami. Takúto ekonomiku nie je ľahké zlomiť ani veľmi zlou hospodárskou politikou. Papierové bohatstvo búrz je len virtuálne a jeho strata môže byť skôr liečivou horúčkou ako smrtiacou epidémiou.