Guvernér britskej centrálnej banky Mark Carney prekvapil špekuláciou, že do roku 2050 by bankové aktíva v Londýne mohli vystúpiť na viac ako deväťnásobok britského HDP. Jeho prognóza predstavovala jednoduchú extrapoláciu dvoch trendov: vytrvalého celosvetového prehlbovania finančných trhov a podielu Londýna na globálnom finančníctve.
Dobré i zlé
Odhad mnohých hlboko znepokojil. Hostiť obrovské finančné centrum s nadmernými domácimi bankami môže daňových poplatníkov vyjsť draho. Na Islande a v Írsku banky prerástli schopnosť tamojších vlád podporiť ich v núdzi. Výsledok bol katastrofálny.
Niektorí navyše tvrdia, že finančná hypertrofia škodí reálnej ekonomike, keďže odsáva nadaných ľudí a zdroje, ktoré by bolo možné využiť lepšie. Carney však vyhlasuje, že zvyšok britskej ekonomiky z existencie finančného centra vo svojom vnútri ťaží. Podľa neho „byť blízko k srdcu globálnej finančnej sústavy rozširuje investičné príležitosti pre inštitúcie, ktoré sa starajú o britské úspory, a upevňuje to schopnosť britských výrobných a tvorivých brandží konkurovať v celosvetovom súperení“.
Robin Greenwood a David Scharfstein z Harvard Business School sa však v štúdii Rast moderného finančníctva domnievajú, že silnejšia financializácia priniesla dobré i zlé. Domácnosti mali viac príležitostí sporiť a firmy pestrejšie zdroje financovania, no pridaná hodnota správy aktív bola iluzórna. Z veľkej časti ju tvorilo nákladné stĺkanie portfólií, kým väčšia dlhová páka privodila krehkosť finančnej sústavy ako celku a zapríčinila vysoké sociálne náklady, pretože nadmerne ohrozené domácnosti sa následne dostali do insolvencie.
Rakety alebo peniaze?
Stephen G. Cecchetto a Enisse Kharroubi z Banky pre medzinárodné platby – centrálnej banky centrálnych bánk – idú ešte ďalej. Tvrdia, že unáhlený rast finančného sektora znižuje rast produktivity v ostatných sektoroch. Na vzorke dvadsiatich vyspelých krajín zistili negatívnu koreláciu medzi podielom finančného sektora na HDP a zdravím reálnej ekonomiky.
Príčiny tejto súvislosti nie je ľahké s istotou určiť a závery autorov sú sporné. Je však zrejmé, že finančné firmy súperia s ostatnými o zdroje, najmä o kvalifikovanú pracovnú silu. Fyzici či technici s doktorátom majú možnosť ísť rozvíjať spletité matematické modely vývoja trhov do investičných bánk či hedžových fondov, kde ich volajú „raketoví inžinieri“. Inak by svoje nadanie mohli skutočne využiť napríklad ako konštruktéri rakiet.
Cecchetto a Kharroubi nachádzajú dôkazy, že za rozmachu finančníctva skutočne najviac trpia firmy s výraznou potrebou výskumu. Pre tieto spoločnosti je ťažšie nájsť šikovných absolventov, keď ich finančné firmy dokážu preplatiť. V rokoch pred finančnou krízou v roku 2008 odchádzala do finančných firiem z Harvardu viac než tretina držiteľov titulu MBA a podobný podiel absolventov London School of Economics. Niekto síce môže cynicky povedať, že držať magistrov obchodu a ekonómov mimo reálneho biznisu je požehnaním, ale pochybujem, že by to bola skutočne pravda.
Porsche a striptíz
Autori našli aj ďalší veľmi zaujímavý efekt. Periódy nekontrolovaného rastu úverov často súvisia s boomom v stavebníctve, čiastočne preto, lebo realitné aktíva je pomerne jednoduché použiť na zabezpečenie pôžičky. Lenže tempo rastu produktivity v stavebníctve je nízke a hodnota množstva úverovo hnaných projektov sa následne ukáže ako nízka alebo záporná.
Mali by teda Briti hľadieť s nadšením do budúcnosti, ako už načrtol Carney? Začínajúci obchodníci s derivátmi rozhodne získajú viac dôvery vo svoje kariérne vyhliadky. Podobnú vzpruhu dostanú aj iné časti ekonomiky, ktoré poskytujú služby finančnému sektoru – trebárs autosalóny Porsche a striptízové kluby.
Ak však bude finančníctvo naďalej ukrajovať neúmerný podiel najtalentovanejších a najbystrejších ľudí, do roku 2050 z britského výrobného sektora možno zostane málo, ba i firiem zameraných na špičkovú techniku môže byť menej ako dnes. Každý, koho znepokojujú ekonomické nerovnováhy a nadmerné spoliehanie sa na kolísavý finančný sektor, bude určite dúfať, že sa táto súčasť „výhľadového vodidla“ britskej centrálnej banky ukáže rovnako nespoľahlivá, ako sú jej prognózy nezamestnanosti.
Howard Davies, profesor politologického ústavu Sciences Po v Paríži