Žijeme v turbulentnom čase. Svetom hýbu vážne procesy. Zápas Ukrajiny o vlastné prežitie, ale aj zápas Putina o udržanie si a maximálne predĺženie svojej politickej existencie. Vyčíňanie Islamského štátu a teroristov, rastúci populizmus, ktorý sa nevyhýba ani starým demokraciám, slabnúce euro, hroziaca deflácia v eurozóne. Aby toho nebolo málo, voľby v Grécku priniesli víťazstvo politickej strany, ktorá chce zostať v európskom klube, ale podmienky tohto klubu dodržiavať nemieni.
Kopať do EÚ je v móde
Nový grécky premiér vyhlasuje, že „Grécko sa potrebuje nadýchnuť“. Preložené do zrozumiteľnej reči: grécky politik sa stal premiérom na základe sľubu voličom, že vybaví mäkšie podmienky splácania (či odpustenia) finančnej pomoci, ktorú Grécko stále potrebuje.
A to je problém. Pretože postoj ostatných krajín eurozóny, Európskej únie, ako i európskych inštitúcií, môže slúžiť ako nebezpečný precedens pre kaskadérov typu Tsipras aj v ďalších krajinách únie.
Kopať do Bruselu, kopať do Európy, sa stalo nielen módou, ale aj účinným nástrojom, ako uspieť v domácej politickej súťaži. Vidieť to nielen v postkomunistických štátoch, ale aj v krajinách, ktoré fungujú v demokratických pomeroch podstatne dlhší čas. Na „zlej“ Európe sa priživuje David Cameron vo Veľkej Británii, Marie Le Pen vo Francúzsku či Geert Wilders v Holandsku.
Skúška odolnosti
Ak by však Európska únia podľahla Tsiprasovi, vyvolalo by to nepochybne podobný efekt – vydierať úniu a jej disciplinované a zodpovedné krajiny – aj v Španielsku, Taliansku či Portugalsku. Teda v krajinách, ktoré sa síce s ťažkosťami, ale predsa driapu z dna ekonomického a finančného prepadliska.
V Španielsku silnie ľavicové populistické hnutie Podemos, Taliansko má svojho Bepe Grila, ozvali by sa zrejme aj Portugalci, zaskočení by iste zostali Íri, ktorí v poslednom období vyvinuli veľké reformné úsilie. Ak by Európska únia a eurozóna v tejto situácii zaváhali a vyhoveli natiahnutej ruke Tsiprasa, projekt znovuzjednotenej Európy by sa otriasol v základoch.
A tak najbližšie dni a týždne budú hodinou pravdy: tak pre Grécko, ako i pre celú eurozónu a Európsku úniu. Myslím si, že ochranné valy boli výdatným kyslíkom pre krajiny v ohrození vrátane Grécka. Mnohí politici za tento kyslík Grécku (i ďalším krajinám) zaplatili významnú politickú daň. Grécko čelí vážnej skúške svojej odolnosti, ale i občianskej a politickej vyspelosti. Jej súčasťou je aj porozumenie tomu, že aj pomoc a solidarita majú svoje medze. Podľa mňa má Grécko v súčasnosti k dispozícii iba dve dobré možnosti: buď pomôže Tsiprasovi pochopiť realitu v širších, teda európskych a globálnych súvislostiach, alebo Tsiprasa čoskoro vymení. Ďalšie alternatívy budú Grékov bolieť omnoho viac ako zmienené dve.
Neustúpiť populistom
V krátkom čase sa však dozvieme pravdu aj o sebe, aj o znovuzjednotenej Európe. Dozvieme sa odpoveď na otázku, či sme schopní pevného, principiálneho, a teda aj perspektívneho postoja, alebo sa eurozóna a Európska únia rozkývajú tak, že sa časom rozpadneme. Zničiť nás môže naša slabosť a ustupovanie populizmu. Aj európske inštitúcie – verejné i súkromné – mali dosť času, najmä vďaka pôsobeniu nových finančných mechanizmov, pripraviť sa na situáciu, keď niektorý členský štát nebude schopný alebo ochotný v eurozóne plnohodnotne fungovať. Potenciálne straty z toho, ak by sme ustupovali populistom, by boli podstatne vyššie ako eventuálny odchod Grécka z eurozóny. Ustupovanie populistom by projekt európskej integrácie zničilo.