V novom seriáli HN vám tento týždeň ponúkneme exkluzívne komentáre osobností na tému november 1989 – a o čo nám išlo a o čo nám ide.
V roku 1989 cieľom bolo vytvorenie slobodnej demokratickej spoločnosti a normálnych pravidiel hry. Neľahké úsilie, nepopulárne reformy a dodržanie maastrichtských kritérií postupne pozdvihli Slovensko na rovnoprávneho člena NATO, EÚ, Schengenu a eurozóny. Členstvo medzi dvadsiatimi ôsmimi krajinami prinieslo Slovensku všetky výhody otvorenej spoločnosti. Z kategórie menej rozvinutých krajín v roku 1989 sme poskočili do najvyššej kategórie najvyspelejších krajín sveta, do prvej štvrtiny v rebríčku rozvinutých krajín. Zároveň však patríme medzi krajiny EÚ s najnižšími príjmami obyvateľov. Výrazne sa zmenila vzdelanostná štruktúra populácie. Kým v sedemdesiatych rokoch sme mali 60,7 percenta ľudí s ukončeným základným vzdelaním a 3 percentá s vysokoškolským vzdelaním, v súčasnosti má vysokoškolské vyše 14 percent. Polovica populácie má počítačovú gramotnosť, pracuje s internetom.
Kolonizácia štátu
Stranícky a politický systém krajín strednej a východnej Európy je však dodnes odlišný od západnej Európy: politické strany v nových demokraciách majú zhruba polovičný počet členov ako v starých demokraciách, dôvera voči politickým stranám je nižšia, volebná účasť je, naopak, vyššia. Rozdiely sa dajú vysvetliť zákonitosťou, podľa ktorej trvá desaťročia, kým nové strany v mladých demokraciách rozvinú a dotvoria súrodé politické orientácie a vybudujú solídne organizácie a pevnú voličskú základňu. Voliči nie sú ochotní aktívne vstupovať do strán, niektoré ani nemajú záujem o širšiu členskú základňu. Pretože strany majú slabú spoločenskú bázu, mnohé sa snažia ukoristiť či „kolonizovať“ štát v snahe vymeniť, zobchodovať štátne zdroje za politickú podporu. Napríklad podporovatelia strán sa umiestňujú na miesta v štátnej a vo verejnej správe. Stranícka kolonizácia štátu je často sprevádzaná straníckou kolonizáciou médií. Väčšinou zakrytou, prostredníctvom majiteľov.
Polarizácia
Na Slovensku je situácia znásobená existenciou polarizovaného pluralizmu na rozdiel od umierneného pluralizmu. Polarizovaný pluralizmus vytvára podhubie pre politickú súbežnosť s organizovanými záujmovými skupinami vrátane médií cez ich vlastníkov.
Slovenská politická scéna je podobou polarizovaného pluralizmu sprevádzaného straníckou kolonizáciou štátu.
Od novembra 1989 do roku 2014 sme mali jedenásť vlád, sedem premiérov a štyrikrát predčasné voľby. V Slovenskej republike pôsobí päťdesiatštyri politických strán a hnutí, v roku 2012 kandidovalo dvadsaťšesť. Slovensko malo štyroch prezidentov.
Sedemkrát sa použil inštitút referenda, iba raz úspešne. V rokoch 2004,2009 a 2014 sme volili poslancov do Európskeho parlamentu pri veľmi nízkej účasti.
Potrebujeme reštart
Je zrejmé, že samotné vytvorenie demokratických inštitúcií na dosiahnutie spravodlivosti nestačí. Nízka vymáhateľnosť práva, korupcia a klientelizmus, netransparentné prerozdeľovanie verejných zdrojov, prehlbujúca sa priepasť medzi právom a spravodlivosťou, nekonečné súdne prieťahy a nedôvera v súdnictvo sú vážne poruchy fungovania demokracie.
Výzvou pre Slovensko na začiatku tretej dekády samostatnosti je teda rozširovať chápanie demokracie vo vedomí občanov i v správaní sa politikov a dôsledne odstraňovať jej deficity a reštartovať ekonomiku a podnikateľské prostredie.
Na záver dodajme, že podoba novodobého Slovenska je rukopisom predovšetkým troch mužov: Vladimíra Mečiara, Mikuláša Dzurindu a Roberta Fica. Azda aj takto zjednodušene a personifikovane možno porozumieť vývoju Slovenska a neukončeného zápasu o charakter štátu.