Skúsenosť, aké to je vyhrať s veľkým náskokom voľby, ale napriek tomu skončiť v opozícii, zažili v ére samostatného Slovenska hneď dvaja premiéri. Vladimír Mečiar, keď ho v roku 1998 zosadila široká koalícia vedená Mikulášom Dzurindom. A potom aj súčasný premiér Robert Fico, ktorého poslala na dva roky do opozície Iveta Radičová. Či sa bude ten istý scenár opakovať aj teraz, je zatiaľ otvorené.
Aby k vyššie opísanému nedošlo, snaží sa sociálny demokrat Fico na poslednú chvíľu vytiahnuť všetky tromfy svojho politického umenia. Prezentuje sa ako obranca národných záujmov, keď brojí proti Európskej únii a jej migračnej politike. Vyťahuje dôverné spisy daňovej správy a upozorňuje na domnelé daňové delikty jedného zo svojich najhlasnejších politických oponentov. A k tomu všetkému cielene vnáša nedôveru medzi svojich oponentov a potenciálnych spojencov zo slovenskej pravice.
Stalo sa tak koncom januára, keď v rozhovore pre agentúru SITA vyhlásil, že slovenské Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) v sebe "má DNA na rozbíjanie vlády" a každý, kto sa s ním dá dohromady, s tým vraj musí počítať.
Príprava s predstihom
Slovenský premiér sa pritom na parlamentné voľby začal pripravovať s veľkým predstihom. Keď oznámil v roku 2014 prvé "opatrenia na zlepšenie životnej úrovne občanov", pre ktoré sa neskôr vžilo označenie "sociálne balíčky", stalo sa tak relatívne krátko potom, čo prehral boj o prezidentské kreslo.
Jeho jednofarebná vláda začala schvaľovať opatrenia zamerané na špecifickú časť verejnosti - dôchodcov, študentov, sociálne slabých - s cieľom vytvoriť si dobrú východiskovú pozíciu pre parlamentné voľby. Vláda tak postupne zaviedla bezplatné cestovanie vo vlakoch slovenského štátneho dopravcu, znížila dane z pridanej hodnoty na základné potraviny alebo zaviedla príspevky na lyžiarsky výcvik.
V ďalšej fáze sa potom premiér zameral na krízové regióny Slovenska. Usporiadal tam niekoľko výjazdových zasadnutí svojho kabinetu. Pri návštevách v tamojších obciach sľúbil niekde postaviť novú hasičskú zbrojnicu, inde nové futbalové ihrisko alebo kúpalisko, a niekde dokonca aj všetko naraz.
Fico ale podcenil skutočnosť, ako veľmi sa slovenskej verejnosti týkajú problémy v školstve a zdravotníctve, ktorých koncepčné riešenie v minulosti odkladali aj predchádzajúce pravicové vlády. A zároveň dobre neodhadol, ako citlivo Slováci zareagujú na možnosť, že by tieto služby už neboli v základnom rozsahu garantované. Preto vyvolali nedávne hromadné výpovede zdravotných sestier v niekoľkých nemocniciach taký ohlas.
Už prezidentské voľby, v ktorých pred dvoma rokmi súčasný premiér podľahol podnikateľovi Andrejovi Kiska ukázali, že na Slovensku existuje protificovská väčšina.
Politické stálice aj nováčikovia
A teoreticky je možné, že sa premietne aj do zloženia budúcej Národnej rady. Väčšinou nejde o žiadne neznáme mená: politici ako Ján Figeľ (KDH), Richard Sulík (Sloboda a solidarita) či kresťanský demokrat Béla Bugár zastupujúci maďarskú menšinu sú stálicami slovenskej politiky.
K tejto trojici, ktorá tvorila kostru aj poslednej pravicovej vlády premiérky Radičovej, za tú dobu pribudli dva nové subjekty: hnutie OĽaNO vydavateľa regionálnych tlačených médií Igora Matoviča a strana Sieť niekdajšieho poslanca a právnika Radoslava Procházku.
Už teraz je preto jasné, že aj keby pravica získala po voľbách väčšinu, bude veľmi vratká a bolo by len otázkou času, kedy by sa prvýkrát otriasla v základoch. Nedávno to naznačil aj enfant terrible slovenskej politiky Richard Sulík, kedy na adresu lídra strany Sieť Radoslava Procházku vyhlásil, že mu síce neverí, ale ak by viedol vládu, tak do nej pôjde. Práve Sulík kedysi privodil pád premiérky Radičovej, keď odmietol súhlasiť so vznikom takzvaného eurovalu na pomoc krajinám eurozóny, ktorým hrozila platobná neschopnosť.