V súvislosti s príchodom štvrtej automobilky sa objavili obavy, či sa na Slovensku nájde dostatok kvalifikovaných zamestnancov. Nedávno som čítal aj jeden prieskum, podľa ktorého práve nedostatočná kvalifikácia môže byť v budúcnosti prekážkou vstupu zahraničných investorov na Slovensko. Tomuto problému však čelia firmy už v súčasnosti. V čase, keď sú ekonomicky zamerané odbory plné študentov, sa môže zdať, že nájsť vhodného zamestnanca v bankovom sektore je jednoduché. Zo svojej skúsenosti však musím povedať, že opak je pravdou. A nejde pritom len o hľadanie nových kvalitných zamestnancov, ale aj o udržanie si tých najšikovnejších.
Zamestnanci aj zamestnávatelia sa musia popasovať i s ďalšími výzvami. Pracovné návyky, stereotypy, pohodlnosť či strata kreativity. Často sa stretávam s tým, že ľudia nie sú ochotní svoj zaužívaný postoj k práci a k rastúcim pracovným nárokom zmeniť. Návyky klasického „školského memorovania“ navyše mladým ľuďom sťažujú prepájanie ich teoretických vedomostí s praxou. Podľa štatistík zhruba každý tretí zamestnanec v OECD vykonáva prácu, na ktorú „nemá“. Buď je na ňu príliš dobrý, alebo naopak. Je to opäť akousi pasivitou či nechuťou ľudí niečo zmeniť? Ako môže byť takýto zamestnanec angažovaný a stotožnený s firmou? Rozdiel medzi angažovaným a pasívnym zamestnancom je veľký. Angažovaný človek má pre spoločnosť až štvornásobný prínos ako tí ostatní. Aj preto sme vo februári spustili projekt budovania hodnôt a internej firemnej kultúry. Veľmi pozitívne ma pritom prekvapil fakt, že práve naši zamestnanci medzi ne často radili čo najväčšiu angažovanosť a využívanie vlastného potenciálu.
Som preto presvedčený, že úlohou zamestnávateľa, ale aj zamestnanca je v tomto kontexte nedopustiť, aby ľudia spohodlneli. Riešením týchto problémov môžu byť aj rôzne HR projekty na podporu vzdelávania, rozvoja a motivácie zamestnancov, či trainee programy, kde hlavne mladí ľudia získavajú potrebné skúsenosti. Keď nepríde práca za zamestnancom, mal by ísť zamestnanec za ňou. Väčšine sa však nechce. Utvrdil ma v tom tiež nedávny prípad v Komárne s nadpriemernou nezamestnanosťou. Drvivá väčšina nezamestnaných nebola ochotná dochádzať za prácou do Lozorna. Za všetko hovorí fakt, že z viac ako 300-tisícovej armády nezamestnaných má záujem o štátny príspevok na dochádzanie za prácou v priemere len dvetisíc ľudí mesačne. Naproti tomu, keď sa pozrieme do radov pracujúcich, viac ako 130-tisíc Slovákov je zamestnaných v zahraničí. Príkladom je aj veľké množstvo našincov pracujúcich vo finančnej sfére, ktorí sa presunuli z pražskej metropoly do Viedne. Všetci títo ľudia boli ochotní vzdať sa pohodlia domova a zanechať svoje zabehnuté stereotypy.
Nebyť pasívny, opustiť zónu svojho komfortu a aktívne pristupovať ku všetkému je cesta, ako môže človek uspieť. A to nielen pri hľadaní zamestnania.
StoryEditor