V predchádzajúcich mesiacoch, možno roku, ma zaskočila napríklad naša nenávisť k inak orientovaným ľuďom. Myslel som si totiž, žijúc zjavne obklopený dobrými ľuďmi, že toto už nie je téma. Že po tom, čo pred desaťročiami homosexualitu vyškrtli zo zoznamu chorôb, už naozaj nikto nebude riešiť takúto vec. A prišli Chromíkovia.
Potom som si myslel, že žijem v spoločnosti, ktorá je dostatočne rozhľadená, kultivovaná a dobrá – áno, použijem toto silné slovo. A nie. Kúpili sme plot a riešime "navozenie/nenavozenie" utečencov. Ľudia utekajúci pred vojnou sa u nás nezachraňujú, nepomáhame im, neintegrujeme ich, ale ich sem "nenavážame". Ani jedným dobytčákom!
A teraz, žijúc v nejakej bubline asi, pozerám, že tu riešime či fejková gardistická uniforma a skutočný pozdrav "Na stráž!" je prejav fašizmu alebo len frustrácie zanedbaného voliča. Kde to žijem?
To, akí sme v niektorých veciach zacyklení a neposúvame sa, som si uvedomil v mojej práci. Keď dostávame niektoré podnety na Radu pre reklamu, hovorím si, ako je toto možné, že ľudia v reklamách porušujú elementárnu slušnosť, neváhajú zavádzať či rovno klamať, snažia sa o trápne triky, ktoré boli odhalené už tisíckrát. Stále dookola opakujú to isté.
A tak verklíkujem pre mňa samozrejmosti takmer denne zadávateľom, študentom, no neustále prichádzajú noví a noví, ktorým to znova a znova musím opakovať. Asi to tak jednoducho je. Každá generácia, možno každý človek, si prechádza veľmi podobnými štádiami. A preto znova a znova musíme hovoriť mladým veci, ktoré už považujeme za samozrejmosť.
Aj keď sa hovorí, že skúsenosť je neprenosná, je našou povinnosťou pokúsiť sa aspoň sprostredkovať emócie, ktoré vo svojich obetiach vyvolal antisemitizmus, rasizmus či homofóbia. Nech to nemusia prežiť na vlastnej koži. A ani my.