Kým titulný výrok Bohumila Stejskala v závere legendárneho filmu bol vyjadrením jeho triumfu nad prelietavými kamarátmi, v prípade Európskej centrálnej banky ním môžeme parafrázovať jej narastajúce zúfalstvo.
ECB na rozdiel od Fedu dlho robila okolo kvantitatívneho uvoľňovania (QE) odmietavé tančeky. No odkedy ho predsa len spustila, nevie dať dolu nohu z plynu. Na jeseň otvorila priestor pre nakupovanie regionálnych a municipálnych dlhopisov investičnej kvality, na jar sa otvoril priestor aj pre korporátne dlhopisy. Minimálne trvanie kvantitatívneho uvoľňovania sa predĺžilo, mesačné nákupy narástli zo 60 na 80 miliárd eur. Spustilo sa nové kolo dlhodobých pôžičiek finančným inštitúciám (LTRO). Hlavne nákupy korporátnych dlhopisov majú vzhľadom na relatívne malý trh potenciál vykúpiť väčšinu toho, čo firmy hodia na trh.
A stále nič! Neprichádza spásna cenová inflácia ani dostatočný hospodársky rast, ktorý by eurozónu konečne po ôsmich rokoch odtrhol od plazenia sa nízkym rastom. V posledných týždňoch znižovali predpovede rastu na rok 2017 Nemecko, Taliansko a S&P ju rovno znížila pre celú eurozónu.
Myšlienka na „helicopter money“ je logickým vyústením úvah viacerých ekonómov, ktorí hľadajú úspešné riešenie v zintenzívnení tých neúspešných. „Vrtuľníkové peniaze“ sú poskytovaním peňazí súkromnému či verejnému sektoru (napríklad priamym financovaním deficitov), na rozdiel od QE bez protihodnoty v podobe aktíva (dlhopisu). Kým peniaze uvoľnené cez QE by sa teoreticky mali v budúcnosti vrátiť, „vrtuľník“ je trvalý. O skutočných či imaginárnych rozdieloch medzi QE a „vrtuľníkom“ by sa dala absolvovať nejedna kaviarenská debata. ECB aj tak slovami Draghiho akýkoľvek presun úvah o helicopter money zo stránok novín do útrob jej frankfurtskej slonovinovej veže striktne odmietla.
To však nezabránilo novému kolu slovných duelov medzi Nemeckom a francúzsko-talianskym duom. Kým ešte pred pár rokmi sa nemeckí politici stavali do roly ochrancov nezávislosti ECB, dnes sa roly otočili a, naopak, sú kritizovaní za vyvíjanie prílišného tlaku na jej rozhodovanie. Nemeckí politici a ekonómovia totiž hlasnejšie kritizujú ECB za ďalšie a ďalšie zvoľňovanie monetárnej politiky. Mediálnu paniku v Nemecku vyvolali chýry o plánoch stiahnuť 500-eurovú bankovku z obehu. Minister financií Schauble dokonca prisúdil ECB čiastočnú zodpovednosť za úspech antiestablišmentovej strany AfD v nemeckých regionálnych voľbách. Nemci sú na svoje peniaze citliví a reči o vrtuľníkoch im určite nepridajú na nálade.
Totálny rozklad meny v štýle Weimarskej republiky či Zimbabwe je napriek všetkým krokom ECB len sci-fi. No rozklad ochoty európskych politikov urobiť si poriadok vo verejných financiách je viac ako hmatateľný. Pozri príklad slovenskej vlády, ktorá napriek prudko rastúcim daňovým príjmom za posledné tri roky necítila potrebu stlačiť deficit výrazne pod tri percentá. V tomto je ECB skutočne spoluvinníkom.