Koľko nás vyjdú dva stupne

Do prvej fázy boja proti klimatickým zmenám nastúpilo 177 krajín, ktoré podpísali Parížsku dohodu. V ďalšom kroku by ju štáty mali ratifikovať a priniesť riešenia na národných úrovniach. Zdá sa, že Slovensko zatiaľ berie Paríž vážne – zníženie emisií a nízkouhlíková stratégia zakotvila aj v programovom vyhlásení. Bez nastavenia systematickej spolupráce s firmami, ale aj zástupcami miest a univerzít, však Slovensko nemá šancu záväzok splniť.

V deväťdesiatych rokoch bolo vnímanie priemyslu – firmy boli považované za bezohľadné molochy, ktoré idú za svojím ziskom bez toho, aby sa zaoberali životným prostredím. Časy Kjótskeho protokolu sú však dávno za nami a vtedajšie delenie na „zlé“ firmy, ktoré zamorujú životné prostredie a „dobrý“ štát, ktorý ich drží na uzde, dávno neplatí. Niet pochýb, že priemysel je nielen jedným z hybných mechanizmov ekonomiky, ale aj hybný mechanizmus pokroku a inovácií.

Zodpovedné spoločnosti nečakajú, kým dostanú energetickú efektívnosť príkazom. Vedia, že ak by čakali pridlho, rozsah investícií do nízkouhlíkových technológií by bol pre firmu neúnosný. Priemyselné firmy sú preto roky z vlastnej vôle lídrami vo výskume a vývoji zelených riešení. Hľadajú recepty, ako napredovať, uspokojiť dopyt a zároveň obmedziť negatívne dosahy na životné prostredie. Investujú do výskumu a vývoja trvalo udržateľných riešení a majú výsledky.

Efektívne riešenia sa neskladajú z jedného kroku, je to dlhodobý proces, ktorý vyžaduje čas a spoluprácu všetkých zúčastnených. V súčasnosti stoja členské štáty únie pred neľahkou úlohou: majú naplánovať riešenia a ich implementáciu tak, aby sme boli schopní prispieť k splneniu cieľa Parížskej dohody. Slovenská vláda by okrem  prijatia medzinárodných záväzkov  mala podporiť aj technologické zmeny, vďaka ktorým bude možné tieto záväzky plniť. Štartovacia  pozícia nie je úplne optimálna: minulý rok sme totiž spomedzi krajín únie najviac zvýšili emisie oxidu uhličitého. Vo svetle tohto údaju a v kontexte cieľov Parížskej dohody bude Slovensko stáť pred ťažkou úlohou: skôr či neskôr totiž bude nutné zvážiť, do akej miery si stále môžeme dovoliť podporu ťažby hnedého uhlia.

Na dosiahnutie cieľa bude nutné prepojiť  štát, školy, firmy aj mestá. Vytváranie „smart industry“ modelov, výskum a vývoj systémov na skladovanie energie a aplikácia týchto riešení v rôznych prostrediach vyžadujú odbornú diskusiu, ktorá umožní rozvíjať myšlienky a uľahčí ich aplikáciu v praxi. Zníženie karbónovej stopy je cieľ, ktorý možno dosahovať mnohými cestami. Boj za „dva stupne“ môže mať napríklad aj sociálny rozmer: diskusia by mala viesť k tomu, ako umožniť prístup k energii ľuďom, ktorí ju dnes nemajú. Preto Slovensko potrebuje platformu, ktorá by umožnila rozvinúť diskusiu všetkých zúčastnených a umožnila by podeliť sa o skúsenosti a know-how. Treba veriť, že takáto platforma je aj v hľadáčiku slovenskej vlády.