Taliansko ohrozuje bankovú úniu už v jej zárodku

Máme tu ďalšie pravidlo EÚ, ktorému hrozí výnimka ešte pred tým, ako bude prvýkrát poriadne aktivované. Jedným z cieľov európskej bankovej únie je minimalizovať náklady daňových poplatníkov na záchranu bánk. Doteraz sa zo súkromného sektora na sanácii bánk podieľali len akcionári, ktorým po vstupe verejného kapitálu výrazne klesol vlastnícky podiel, pričom bankoví veritelia boli chráneným druhom. Po novom sa ho majú zúčastňovať aj veritelia, predovšetkým držitelia bankových dlhopisov, čo má znížiť náklady pre štátne kasy. A to vo forme premeny časti dlhopisov na takmer bezcenné akcie, ktorá musí predchádzať kapitálovej injekcii z verejných zdrojov.

Tieto pravidlá sú plne v platnosti od začiatku roka 2016 a Taliansko už špekuluje nad tým, ako si z nich vybaviť výnimku. Talianske banky patria v Európe k najproblémovejším. Objem zlyhaných úverov sa odhaduje na 360 miliárd eur, značnú časť z nich už banky odpísali, podľa odhadov ich však ešte čakajú minimálne 40-miliardové straty. Vo veľkej miere k tomu prispela takmer 20-ročná stagnácia ekonomiky, pri ktorej mnohí dlžníci nedokázali vygenerovať dostatočný objem prostriedkov na splatenie dlhu. Druhým dôvodom, prečo je toto číslo také vysoké, je nefunkčné súdnictvo, pri ktorom je takmer nemožné domôcť sa v rozumnom čase aspoň čiastočného naplnenia pohľadávky.

Problém podkapitalizovaných bánk sa dá za normálnych okolností odkladať, lenže koncom mesiaca má ECB zverejniť výsledky záťažového testovania, cez ktoré s veľkou pravdepodobnosťou viaceré talianske banky neprejdú a budú vyzvané na doplnenie kapitálu. Prepad ich akcií po brexite prakticky znemožňuje zaobstaranie si potrebného kapitálu vydaním nových akcií, a tak zrejme bremeno padne na vládu. Tá sa už však musí riadiť novými pravidlami.

V Taliansku však veľkú časť bankového dlhu držia domácnosti, ktoré by tým pádom prišli o nemalé peniaze. Talianski politici dokonca v Bruseli strašia, že v krajine vlastní bankový dlhopis každá babka. Premiérovi Renzimu by tak sanácia bánk mohla priniesť nemalý pokles popularity. Tú však potrebuje pred jesenným ústavným referendom o zmene volebného systému.

A tak hľadá cestičky, ako sa vyhnúť spoluúčasti bankových veriteľov. Tak ako väčšina európskych pravidiel, tak aj toto má v sebe nejasne formulovanú klauzulu o výnimkách vo výnimočných situáciách. Ako možná výnimočná situácia sa spomína fakt, že veľkú časť dlhopisov držia domácnosti, ale napríklad aj to, že Taliani na rozdiel od väčšiny Európy zatiaľ svoje problémové banky nesanovali, či dokonca brexit.

Určite by nebolo správne, aby bola Taliansku udelená výnimka. V situácii, keď taliansky verejný dlh garantuje ECB a krajina si požičiava najlacnejšie v histórii, jej žiadna výnimočná situácia pri nútenom odpustení časti záväzkov bánk nehrozí. Keď Taliansko dostane výnimku kvôli Renziho politickým cieľom, tak takéto „výnimočné situácie“ dokáže nájsť v budúcnosti každá krajina, ktorá bude mať problémy s bankami a na funkčnú bankovú úniu môže EÚ zabudnúť.