Pišťanek vyceril svedomie na Pražákov! Nezutekali. Do pražského národného divadla zavítal Peter Pišťanek v hre našej prvej scény. Doma by sme ho najradšej zakázali. Vygumovali z učebníc. Je až príliš vulgárny. Malomeštiacky nestráviteľný. Vadí. Lebo tá Pišťankova vulgárnosť unesie viac než je iba počuť.
Pravdu o nás samých, ktorá sa ťažko prijíma. Dejiny hulvátskeho Rácza – „hoväda“ s ľudskou tvárou, ktorý to nakoniec dotiahne až do politiky sú totiž dejinami malého, „zbožného“ národa spod Tatier, ktorý dospel, bez toho, aby pritom zmúdrel.
„Trochu dáme ľavici, trochu pravici. Trochu svätuškárom, trochu neznabohom. Neslobodno zabudnúť na ekológiu. A taktiež na národniarov. A na Maďarov? Aj tým dáme. Po voľbách sa nám to vráti. Nech ich vyhrá ktokoľvek, bude to s našou pomocou. A tá pomoc sa nám stokrát vyplatí. Dnes si človek bez politikov ani neprdne. A keď si myslí, že politike ušiel, politika si ho nájde sama.“ Od 90 rokov stále dokola. Tá istá pesnička. Tie isté tváre na bilbordoch.
Tí istí ľudia v pozadí. Pišťanek to povedal na plnú hubu. Na rozdiel od iných, ktorí sú stále presvedčení, že hra na dobrých a zlých, je tou najlepšou, akú možno hrať. Rivers of Babylon je smutným obrazom súčasnosti. Dorástol v nás do obludných rozmerov. No o tom sa v slušnej spoločnosti nehovorí.
Nepíše. Sme predsa korektní! Na rozdiel od Pišťanka. Fuuuj. Človek by si až odpľul! Aký zlý a skazený môže byť jeden spisovateľ, povzdychne si hrdý Slovák. Bol som na Pišťankovi. Na javisku sa producírovalo svedomie národa. Vôbec sa nehanbilo. Sebavedomé chlapčisko, ktoré z Rácza urobilo váženého občana.
„Na jeseň sa uvedie do prevádzky luxusný hotel Ambassador – Rácz 2. Rácz je zadĺžený až po uši, ale vyzerá spokojne. Vie, že v dnešných zlých časoch je dlh tou najlepšou investíciou. Koncom roka sa mu narodí syn. Bude sa volať Karol ako svokor, Lenkin otec. Pokrstiť ho dajú v tom istom kostole, v ktorom sa sobášili. K stálemu domácemu personálu, pozostávajúcemu z dvoch slúžok, dvoch butlerov, záhradníka, kuchára a, samozrejme, osobného Ráczovho tajomníka, komorníka, šoféra i šaša Ďulu, pribudne aj vychováteľka.“
Koniec.
Už 27 rokov na Slovensku nič nového. Pišťanek za to naozaj nemôže.
P. S.
Z archívu magazínu Inzine:
„Pán Pišťanek, aký je to pocit získať postavenie v súčasnej slovenskej literatúre predovšetkým vďaka vulgárnemu a lascívnemu humoru, ľahkovážne zbalenému do čistej komercie? Ďakujem za odpoveď.“ „Je skvelý pocit písať tak, aby si v mojich knihách každý všimol a našiel to, čo ho najviac oslovuje.“