Deväť rokov je v ľudskom živote už vcelku dlhý čas. Počas neho sa dá vychodiť základná škola (u niekoho aj vysoká...), odsedieť si trest za závažnú kriminálnu činnosť či prežiť kariéru vrcholového športovca. Je to však málo na prežitie finančnej a dlhovej krízy.
Hoci konsenzus radí začiatok krízy na september 2008, keď padli Lehman Brothers, už v lete 2007 kvôli panike z krachujúcich fondov spustila Eeurópska centrálna banka svoje povestné rotačky. Štandardné fungovanie svetového monetárneho systému fiat peňazí sa vtedy skončilo a začalo sa obdobie zachraňovania.
O deväť rokov neskôr vyzerá ekonomika pre bežného človeka predsa len o niečo pokojnejšie. Finančná apokalypsa nie je témou dňa, nezamestnanosť nejaký čas opatrne klesá, ekonomika ešte opatrnejšie rastie a cenová inflácia vo vyspelých štátoch (Venezuela prepáči) sotva kde presahuje nulu. Aj nad nekonečným gréckym bankrotovaním väčšia ľudí už len so smiechom mávne rukou.
Pri pohľade do útrob centrálnych bánk však uvidíme unavených, spotených inžinierov a rachotiace pumpy ženúce likviditu na trh ako vodu z útrob torpédovanej lode. Napriek slušnému vývoju zamestnanosti aj inflácie, americký Fed na zasadnutí úrokové miery opäť nezvýšil. Prvý a poslednýkrát od krízy ich zvyšoval minulý rok v decembri. Trhom však centrálni bankári odkázali, že aj v tomto decembri budú šance na zvýšenie vysoké. Dokonca traja z desiatich členov rady Fedu boli za zvýšenie. Sú dôvodom prezidentské voľby? Ak áno, bolo by to smutné potvrdenie „vedeckosti“ monetárnych rozhodnutí najväčšej centrálnej banky sveta. Ak je za tým strach z dosahu na finančný sektor a reálnu ekonomiku, je to ešte smutnejšie. Po deviatich rokov by tu už tieto obavy byť nemali.
V USA a Európe deväť rokov, v Japonsku skôr dvojnásobok. Bank of Japan sa snaží nafúknuť deravý balónik aktív už pekne dlho. Najnovšie banka prišla s novou inováciou na trhu monetárnych stimulov. Guvernér Haruhiko Kuroda začal v roku 2013 s odhodlaným tlakom zdvihnúť infláciu. Dosiaľ kulminoval v januári, keď BoJ išla do záporných úrokových mier. Namiesto zvýšeného úverovania firiem sa však japonská ekonomika dočkala skôr zdecimovaných marží bánk a poklesu akciového trhu. Teraz však chce BoJ cieliť výnosovú krivku, a to tak, že bude ďalej tlačiť dolu výnosy krátkeho dlhu, ale výnos desaťročných štátnych dlhopisov bude cieliť presne na nula percent (pred ohlásením tejto zmeny bol záporný). Tento krok má pomôcť výnosom bánk, poisťovní či penzijným fondom a ich klientom. To znamená zmiernenie intenzity nákupu dlhého dlhu.
Šéf ECB Mario Draghi určite pozorne sleduje tento krok. Aj tu môže finančný sektor pre nízke výnosy vykrvácať. No na rozdiel od Japonska by ECB musela cieliť devätnásť rôznych výnosových kriviek, čo bude náročnejšie. Hoci nie také intenzívne (najmä dĺžkou trvania) ako v Japonsku, aj európske kvantitatívne uvoľňovanie pri súčasnom tempe nákupom začne dosahovať limity trhu. Inak povedané, všetko vykúpi. Preto sa na japonský model možno bude musieť dobrovoľne-nedobrovoľne odhodlať.