Paradigma budúcnosti

Ako sa svet zmení, čo nás čaká? Odpoveď, zdá sa, ľudia iba tušia a obavy o budúcnosť rastú. V prvom rade sa ľudia boja straty zamestnania. Práce v dnešnom ponímaní bude čoraz menej. Nezamestnanosť v masovom meradle je spoločenským šokom a zároveň novodobým rizikom. Človek ponorený do víru udalostí nemusí včas poznať, že fyzický a digitálny svet sa prepájajú v jednej sieťovej ekonomike a výrobné pozície migrujú do sektora služieb. Priemysel 4.0 navyše vytláča ľudí z nízko kvalifikovaných pozícií. Prepojenie podnikov nie je výsadou iba zefektívňovania ekonomických procesov, ale aj transferu ekonomických katastrof z hociktorej krajiny do iných navzájom závislých ekonomík. Zdokonaľovanie produkčných systémov je limitované nedostatkom zdrojov. Kooperácia je často zameraná na zachovanie existencie a zvyšovanie profitu.

Je tu však dilema. Človek pracuje nie pre prácu samotnú, ale chápe ju ako zdroj existencie, keďže peniaze získané prácou sú prostriedkom napĺňania potrieb. Ak otázku postavíme tak, či človeku ide o prácu alebo existenciu, potom možno zjednodušene povedať, že človek chce ani nie tak pracovať, ako žiť! Pri takom pohľade sa rúcajú teórie, na ktorých je založená doterajšia forma existencie. Nové technológie sú dielom vysoko kvalifikovaných ľudí a prinášajú prelomové riešenia, v ktorých nachádzame zachovanie systémov na základe ich združovania do komplexných celkov. Dnes už je možné spájať malé robotické prvky do jedného celku, ktorý zvýrazňuje význam každého prvku v skladačke. Tento koncept je invenciou aj na vytvorenie modelu fungovania celku pri vyzdvihnutí jeho častí. Vrcholová európska inštitúcia zapája štáty do európskeho systému riadenia. Dokonca sa využívajú také vedné disciplíny, ktoré kombinujú ekonomické počínanie napríklad s psychológiou.

Čím sú stroje výkonnejšie, tým viac preberajú ľudskú prácu na seba a tým menej ľudí môže byť zamestnaných. Otázky nezamestnanosti však postupne prestanú byť relevantné. Ak by sa zrátala celosvetová produkcia a potrebná celosvetová spotreba, pri raste produktivity by nemusel nastať deficit potrieb. Inovácie a zdokonaľovanie produkčných systémov v súlade s vedecko-technickým rozvojom by mohli viesť k rovnováhe v čase. Cieľom by v tomto systéme neboli maximálne zisky, ale maximálne zvýšená kvalita života. Či takýto náhľad na ekonomiku a spôsob života je reálny, to ukáže budúcnosť. Každopádne však zachovanie rovnováhy produkcie a spotreby je pre budúcnosť nutnou podmienkou zachovania existencie.