Prvý rozpočet vlády Fico III a s ním súvisiace zákony znovu potvrdzujú, že koaliční partneri Smeru sú vo vláde len do počtu a ich predvolebné reči o podnikateľskom prostredí, strednej vrstve, efektívnej vláde a verejných službách, zastavení plytvania a kradnutia a o nezvyšovaní daní a odvodov boli len mlátením prázdnej slamy. Vláda Fico III pokračuje v politike, ktorou Smer už tretie volebné obdobie ničí podnikateľské prostredie, žmýka a decimuje strednú vrstvu, pretože nie je schopný robiť inú politiku ako zadlžovať, plytvať, kradnúť a zvyšovať dane a odvody.
Ako výstižne postrehol člen Rozpočtovej rady Ľudovít Ódor, čím viac daní štát vyberie, o to vyšší deficit si naplánuje. Ukážkový príklad správania, ktoré Winston Churchill pomenoval nasledovne: „Predstava, že národ dospeje k blahobytu zdanením, patrí k najkrutejším sebaklamom, aké kedy zatemnili ľudskú myseľ.“
Pripomeňme, že počas druhej Ficovej vlády vzrástli na Slovensku verejné príjmy 3,5-krát rýchlejšie ako v ostatných krajinách V4 a päťkrát rýchlejšie ako v priemere krajín eurozóny. Napriek tomu vláda nesplnila svoje plány a záväzky v oblasti znižovania deficitu a dnes ide opäť a zase zvyšovať daňovo-odvodové zaťaženie. Zrušenie stropu pre zdravotné odvody a jeho zvýšenie pre ostatné odvody, znovuzavedenie dane z dividend, zdvojnásobenie osobitného odvodu regulovaných podnikov, nový odvod z neživotného poistenia, zrušenie pôvodne avizovaného zníženia osobitného odvodu pre banky. Naozaj pôsobivý príklad zatemnenia mysle sebaklamom „vyšším zdanením k vyššiemu blahobytu“. Už dnes pritom Slovensko patrí ku krajinám s najvyšším daňovo-odvodovým zaťažením v EÚ (51,2 percenta oproti 40,6 percenta).
Vláda sa tvári, že ide zdaňovať bohatých, skutočnosť je však taká, že takmer všetky negatívne dôsledky vyšších daní a odvodov si nakoniec odnesú bežní ľudia, najmä stredná vrstva. Regulované podniky, poisťovne a banky prenesú vyššie zdanenie do cien. Veľkí hráči a nadnárodné koncerny si vedia svoje daňové povinnosti optimalizovať ľahšie ako strední a malí podnikatelia a živnostníci, alebo vysoko zarábajúci zamestnanci, experti, manažéri.
Niekde som počul takúto cynickú definíciu daní – vraj sú to peniaze, ktoré platí stredná vrstva štátu, aby ten zabezpečil, aby chudobní nepozabíjali bohatých. V našich podmienkach by sa dala táto definícia ešte doplniť dodatkom – ... a aby mali populisti z čoho rozhadzovať a ich kamaráti z čoho kradnúť. Však, páni Fico, Kažimír, Kaliňák a Bašternák?