Z nepodmieneného príjmu si vyberme čerešničky

Fínsko experimentuje. 2-tisíc nezamestnaným bude dva roky vyplácať nepodmienenú dávku 560 eur. Nie je to nič revolučné. Vzhľadom na vysokú cenovú hladinu nie je Fín s 560 eurami oveľa bohatší ako Slovák so štandardnou sociálnou dávkou 180 eur (hmotná núdza, príspevok na bývanie a aktivačný príspevok). Dávka predstavuje zhruba polovicu bežnej minimálnej mzdy. Navyše aj slovenská dávka je čiastočne „nepodmienená“ – nezamestnaní ju (postupne znižovanú) dostávajú aj rok po nájdení si zamestnania.

To však nič nemení na závažnosti témy. Veď len pred pár mesiacmi Švajčiari odmietli návrh na oveľa vyšší nepodmienený príjem. Dajme bokom marxistické argumenty o „platovom otroctve“, ktorých logika pri zúfalom nedostatku ekonomického myslenia končí ukrajinskými či čínskymi hladomormi. Spektrum zástancov je oveľa širšie. Nájdeme tam ikonu voľného trhu Miltona Friedmana, súčasníka Michaela Mungera, a flirtujú s ním aj ekonomický inštitút Cato či britský Adam Smith Institute. Nakoniec aj Sulíkov odvodový bonus je s prižmúrením oka formou nepodmieneného príjmu.

Ich argumentom sú úspory – nahradenie byrokratického zlepenca dávok oveľa priamočiarejšou, predikovateľnejšou a lacnejšou formou vyplácania. Zároveň by malo prísť k zlepšeniu motivácie nezamestnaných. Znížilo by sa marginálne zdanenie disponibilného príjmu, kvôli ktorému zamestnanie sa znamená niekedy reálne nižší príjem než z dávok. V tejto argumentácii je však zásadný problém – ignoruje reálie tvorby politiky v demokracii. Možnosť prerozdeľovať je základným kameňom moci každého politika. Skôr alebo neskôr by sa tak na nepodmienený príjem opäť začalo nabaľovať nové klbko príplatkov, doplatkov, príspevkov, dávok – a na konci dňa by sme mali nazad prekombinovaný svet dávok, ku ktorému by ekonomika navyše niesla na chrbte novú kovadlinu v podobe nepodmieneného
.
Uvidíme, ako experiment vo Fínsku dopadne. Neverím totiž na zlepšenie motivácie ľudí nepodmieneným príjmom. Rozsiahly sociálny systém v západných štátoch viedol skôr k väčšej pasivite dotknutých ľudí a k mentalite nárokovateľnosti. Príbehy úspešných ľudí sú len veľmi zriedkavo životopismi rentierov od kolísky.

Myšlienku nepodmieneného príjmu však netreba spláchnuť, ale skúsiť z nej povyberať to najlepšie. Sociálny systém potrebuje zmeny. Nezamestnaní by mali mať možnosť privyrobiť si a udržať kontakt s trhom práce. Aj súbeh dávok a mzdy je rozumný, pretože skok z dávok na mzdu môže byť skutočne demotivačný. Zásluhovosť štátneho penzijného systému budúcich dôchodcov oberá o peniaze počas pracovného života a nepodmienený „dôchodcovský“ príjem je rozumná náhrada.

Na konci sa dostaneme ku kľúčovej ideologickej otázke: je zmyslom sociálneho systému pomoc najslabším, alebo sa v ňom automaticky má nachádzať každý človek? Ak chcete to prvé, nemôžete len prekladať peniaze z ľavého vrecka do pravého. Musí prísť k testovaniu príjmov a majetku. Ak to druhé, nepodmienený príjem môže byť pre vás. Vtedy sa však bojím, že nebude trampolínou, ale klietkou.