To naozaj sa z Európy stáva dieťa? Práve teraz, keď je Európa menej ako iné národy či regióny sveta schopná silou určovať svoju budúcnosť a zachovať tak svoj spôsob vlády a vysoký životný štandard, ktorý nadobudla od druhej svetovej vojny? Nič sa Európa nenaučila? Tu je niekoľko dôvodov, prečo klásť tieto otázky.
Väčšina európskych štátov bola v povojnovej ére pod bezpečnostným dáždnikom USA, čoho príkladom je aj vylodenie americkej obrnenej brigády na severe Nemecka. Jednotka sa usadí v Poľsku s cieľom od budúceho mesiaca monitorovať hranice aliancie s Ruskom. „Musíme zabezpečiť územnú celistvosť našich spojencov a udržiavať Európu slobodnú, prosperujúcu a v mieri.“ Generál Ray, zástupca veliteľa amerického európskeho velenia potvrdil, že desiatky rokov platný záväzok brániť európskych spojencov je „pevný ako skala“.
USA prijali v Európe rolu hegemóna. Európski členovia NATO tiež platili svoj podiel, aj keď väčšina – vrátane veľkých štátov ako Francúzsko, či Nemecko, vydávali na obranu menej ako dohodnuté 2 percentá HDP. Kým USA dali na obranu v roku 2015 až do 650 miliárd dolárov, čo predstavuje až 3,61 percenta HDP, európske krajiny vrátane Británie vynaložili spolu 2,21 percenta HDP a na projekte obrany sa tak trochu vezú.
Donedávna totiž v Európe dominoval „postmoderný“ pohľad na bezpečnosť formulovaný britským diplomatom Robertom Cooperom, podľa ktorého došlo v globálnom svete k rozpadu vnútorných či vonkajších hraníc a hrozby vojenského zásahu boli odmietnuté na základe „transparentnosti, vzájomnej otvorenosti, vzájomnej závislosti a vzájomnej zraniteľnosti“. Keď americký minister John Kerry odsúdil ruskú agresiu na Ukrajine v roku 2014 ako správanie „nehodné 21. storočia“, znelo to ako posledná ozvena starého sveta podľa Coopera s jeho odmietnutím sily. Mnohí európski predstavitelia – opäť s výnimkou Britov – verejne veria v sekulárny raj, ktorým by bol vo finále federálny európsky štát. Príkladom je stretnutie európskych lídrov na ostrove Ventotene, kde Renzi povedal, že „Európa po brexite začne znovu zdieľať silné ideály jednoty a mieru, slobody a snov“.
Podobne ako deti, ktoré nie sú schopné skonkretizovať svoje sny, aj európski lídri prijali len sériu váhavých krokov smerom k užšej Únii. Rast popularity nacionalistických strán v Holandsku či vo Francúzsku bude podľa tradičných europolitikov zastavený a proces užšej integrácie Európy sa opäť naštartuje aj v týchto krajinách. Dokonca aj keď sa to stane, bude ťažké naplniť ideály konkrétnymi činmi. Bývalý nemecký minister zahraničia Joschka Fischer napísal, že „EÚ by sa mala pripraviť na hlboké otrasy. Prichádzajúci prezident USA Trump je príkladom nového nacionalizmu, ktorý neverí v európskej integrácii“.
Fischer navrhuje vytvoriť vlastný vojenský projekt pod vedením Francúzska a Nemecka, teda niečo, o čom sa doteraz len hovorilo, ale nikdy vážne nerokovalo. Šok pre Európu v podobe brexitu a nacionalistického Trumpa by mal spojiť Európu pri prekonávaní detských ilúzií o sebe samej. Koniec detstva je však vždy ťažkou transformáciou.