Môj kamarát je cudzinec. Žije tu dlho. Akurát naňho čakám na našom pravidelnom obede. Práve ho sledujem, ako odpovedá pred reštauráciou na anketové otázky dvom dievčatám z rozhlasu. Tieto dievčatá sa motali po námestí asi hodinu bez toho, aby odchytili niekoho, kto by vyjadril svoj názor. Môj kamarát s tým nemal problém, hoci je jeho slovenčina veľmi netypická.
Môj kamarát je Žid. Občas je s ním preto celkom sranda. Jeho malá dcéra vyrastá v nábožensky zmiešanej rodine a má veľmi rada Ježiška. Raz povedala svojmu ocovi, môjmu kamarátovi, že nemá rada ľudí, ktorí zabili Ježiška. Usúdili sme, že ešte nie je čas ponúknuť jej všetky súvislosti.
Môj kamarát učí angličtinu a ako cudzinec aktívne spoznáva rôzne názory na rôzne politické a spoločenské témy. Často sa čuduje, ako na Slovensku nevieme diskutovať, ako aj inteligentní a akože rozhľadení ľudia zväčša z „nezávislých“ denníkov urputne bránia svoje videnie vecí a s oponentmi nechcú mať ani nič dočinenia. Postavia si hrubú stenu svojich postojov, prípadne nabíjajú zbrane útokmi a kritikou namiesto toho, aby hľadali spoločnú cestu, spoločné riešenia. Vraj by mali možnosť ísť príkladom tým „menej inteligentným a rozhľadeným“ a ukázať, že kritika je namieste, ale paušálne útoky nikoho nikam neposunú.
Môj kamarát je Žid a rád debatuje so svojím študentom, voličom Kotlebu. Chce ho pochopiť. Je to jeden z tých voličov, ktorý v zúfalstve hľadal „riešenie“ čiastočne extrémnej situácie. Ich debaty sú zaujímavé. Oboch niekam posúvajú. Je mi jasné, že nie s každým sa dá debatovať, že nie vždy to má zmysel a že netreba byť naivný. Ale je na každom z nás, či vôbec ponúkneme túto možnosť.
Môj kamarát je občas kritizovaný za to, že neodsúdi a priori iný názor, pretože pre mnohých znamená mať názor to, že automaticky neuznáte názAdela Banášováor iný. Neviem, či je to všetko tým, že je zo zahraničia, a nemyslím si, že na Slovensku nemáme na vyššiu úroveň komunikácie. Ale tak, ako sa bavíme my medzi sebou, ako vyjadrujeme svoje názory zo zákopov internetových diskusií a sociálnych sietí, tak sa nemôžeme čudovať, že v médiách útočíme na politikov a politici útočia na médiá a nejaký výraznejší posun sa nedeje. Ako hore, tak dole.
Dievčatá z rozhlasu stále robia vonku anketu. Okrem môjho kamaráta stále nikoho neodchytili. Čím viac sa bojíme, tým viac útočíme. Čím viac lipneme na vlastných postojoch, tým menej vnímame možnosť iných. Takto kamaráti nebudeme. Preto ma baví môj kamarát a občasný pohľad jeho očami.