Štvrť storočia od konca studenej vojny sú Západ a Rusko opäť v konflikte. Tentoraz je však spor o geopolitickej sile, nie o ideológii. Západ podporoval demokratické hnutia v postsovietskom regióne, neskrývajúc nadšením pre rôzne „farebné“ revolúcie, ktoré nahradili režimy dlhotrvajúcich diktátorov. I keď nie všetci noví vodcovia sa ukázali ako demokrati, Západ predstieral, že sú.
Diktátori dominujú, ekonomika stagnuje
Priveľa krajín bývalého sovietskeho bloku je ovládaných autoritárskymi vodcami. Niektorí, ako ruský prezident Vladimir Putin, sa naučili presvedčivejšie predstierať demokratické voľby ako ich komunistickí predchodcovia. Svoj systém „neliberálnej demokracie“ obhajujú pragmatizmom. Tvrdia, že vedia veci urobiť rýchlejšie a efektívnejšie. To však platí iba pre vzbudzovanie nacionalizmu a potláčanie disentu, nie pre zabezpečenie dlhodobého ekonomického rastu. HDP Ruska, jednej z dvoch bývalých superveľmocí, dnes dosahuje zhruba 40 percent nemeckého a len niečo málo nad 50 percent francúzskeho HDP. Priemerný vek dožitia radí Rusko na 153. priečku a v príjme na obyvateľa patrí krajina na 73. miesto na svete, čo je nižšia pozícia ako bývalé sovietske satelity v strednej a východnej Európe. Väčšinu vývozu tvoria prírodné zdroje. V krajine sa nikdy nerozvinula trhová ekonomika, ale skôr samoderžavie kamarátsko-štátneho kapitalizmu.
Ruské jadro a kybernetika
Áno, Rusko stále dominuje v oblastiach, ako sú jadrové zbrane. Stále má i právo veta v Organizácii spojených národov. Nedávny hekerský útok na e-maily Demokratickej strany v USA svedčí o ruských kybernetických schopnostiach. Tieto útoky budú pravdepodobne pokračovať.
Po páde železnej opony sa od Ruska a bývalého Sovietskeho zväzu veľa očakávalo. Prechod k demokratickému trhovému hospodárstvu nebol ľahký. Ale vzhľadom na výhody demokratického kapitalizmu sa predpokladalo, že ekonomika bude prosperovať a občania budú žiadať väčšie práva.
Mohla byť postkomunistická transformácia riadená lepšie? Na tieto otázky s konečnou platnosťou neodpovieme asi nikdy. Verím však, že pochybenia vyplynuli z washingtonského konsenzu, ktorý kládol obrovský dôraz na privatizáciu bez ohľadu na to, ako bola riadená. Rýchlosť dostala prednosť pred všetkým ostatným. A to aj pred inštitucionálnym zázemím nevyhnutným pre funkčnosť trhového hospodárstva.
Pred pätnástimi rokmi som tvrdil, že „šoková terapia“ ako prístup k ekonomickej reforme bola hrozným zlyhaním. Obrancovia tejto doktríny žiadali trpezlivosť. Viac ako štvrťstoročie od začiatku transformácie je jasné, že vznik súkromného vlastníctva so sebou nepriniesol aj väčšie nároky na právny štát. Rusko a mnoho ďalších transformujúcich sa krajín zaostáva za vyspelými ekonomikami viac ako kedykoľvek predtým.
Washingtonský konsenzus
Mnohí Rusi veria, že USA presadzovali politiku washingtonského konsenzu za účelom oslabenia ich krajiny. Tento názor podporuje aj správa o korupcii tímu Harvardovej univerzity úkolovanej „pomôcť“ Rusku počas transformácie, publikovaná v roku 2006. Dôvody sú však menej zlovestné. Chybné východiská, hoci aj s najlepšími úmyslami, vedú k vážnym následkom. Príležitostí na chamtivosť, ktoré ponúkalo Rusko, boli jednoducho príliš veľké. Demokratizácia Ruska si žiadala zamerať sa na zdieľanie prosperity a nie postupov, ktoré viedli k vytvoreniu oligarchie.
Zlyhania Západu by nemali oslabiť odhodlanie podporovať demokratizáciu štátov. USA bojujú, aby sa Trumpov extrémizmus nestal normou. Ale ani porušenie medzinárodného práva, ako v prípade ruských akcií na Ukrajine, nesmie byť normalizované.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
