13.04.2017, 00:00

Radoslav Procházka: Tri kroky k ľudovej demokracii

Radoslav Procházka
Zdroj: Peter Mayer

Pre každého, kto si pamätá, aké to tu za Mečiara bolo, je zrušenie jeho amnestií významným zadosťučinením. Lenže kanárik musí v bani spievať, aj keď sa hore oslavuje ťažobný rekord. Takže akokoľvek nerád, pridávam do toho oslavného chóru tri disharmonické tóny. Prvý k ústavnému zákonu, druhý k uzneseniu o zrušení amnestií a milosti, a tretí k apelom, adresovaným Ústavnému súdu.

Amnestia ako trestný čin
Právo udeliť amnestiu je takzvané exekutívne prerogatívum. Je to výsada, ktorá panovníkovi alebo hlave štátu umožňuje prelomiť súdne, respektíve kvázi súdne rozhodnutie, a to najmä za účelom symbolickej ruptúry a zároveň zmierenia sa s predchádzajúcim režimom. Vzniklo to a fungovalo nie ako kompetencia na bežné dni, ale práve a len ako výsada, uplatniteľná výnimočne a s výnimočným efektom. Je to osobné rozhodnutie jednotlivca, antidemokratický paradox, krok mimo systém a proti nemu, ale s cieľom jeho morálnej obnovy, s cieľom dosiahnuť katarziu ako predpoklad nového začiatku. Nič z toho Mečiarove amnestie, samozrejme, nespĺňali, ja osobne ich vnímam len ako finálnu fázu toho istého trestného činu.

V podobe, v akej právo udeliť amnestiu upravuje súčasné znenie Ústavy, však tento inštitút stráca akékoľvek opodstatnenie. Z osobnej výsady hlavy štátu sa stal hybridný proces, v ktorom, s istým zveličením, nefiguruje azda už len ZMOS a Úrad pre jadrový dozor. Ústavodarca totiž doň včlenil okrem prezidenta ešte aj vládu, parlament a Ústavný súd. Za týchto okolností to nie je výsada, idúca ponad právo, ale temer úradnícka kompetencia s troma vrstvami legalistických obštrukcií. Ako takú by ju bolo lepšie zrušiť, než ju predstierať, v tomto štáte už aj tak žiadna ďalšia revolúcia nebude nežná.

Montesquieu plače
Ale dobre, nech. Keď je to cena za výstrahu, že ani tajné služby ako „štát v štáte“ si nebudú môcť byť naveky isté beztrestnosťou, nech. Lenže ešte menej než na amnestie sa nový model administrácie niekdajšej prezidentskej výsady hodí na udeľovanie milostí. Účasť parlamentu a Ústavného súdu na ňom, aj keď len post hoc, je tragikomický labyrint, nemajú tu čo robiť. Ďalej, pri amnestiách nám stačí zľahka zažmúriť jedno oko, aby sme ich mohli považovať za všeobecne záväzný predpis. Vzťahujú sa na druhovo vymedzené osoby a na druhovo vymedzené okolnosti. Milosť je individuálny právny akt, týkajúci sa konkrétnej osoby. Priznať ústavodarnému orgánu právo rušiť individuálne právne akty je nielen ľahkovážnosť, ale aj rezignácia na jeden z dvoch základných nosníkov právneho štátu: parlamenty nerozhodujú o konkrétnych, individualizovaných skutkových a právnych situáciách.

Deľba moci totiž neznamená, že všetci robia všetko naraz. Deľba moci znamená, že každý robí to, čo robiť má. A do tretice, zrušenie len jednej milosti z celej série sa nedá vysvetliť, určite nie tak, aby to zodpovedalo základným prvkom nášho ústavného poriadku, najmä zákazu odlišného zaobchádzania v rovnakých prípadoch.

Much wow
Ale dobre teda, druhýkrát. Ono sú to viac-menej technické veci a na poriadok v Ústave tu vždy bolo citlivých asi toľko ľudí, koľko sa zmestí pod vozovú plachtu. Kde sme sa fakt dostali na tenký ľad, sú výzvy Ústavnému súdu, aby vypočul tzv. hlas verejnosti, a snahy dosiahnuť také jeho zloženie v danej veci, aby neboli žiadne obavy o jej výsledok. Much wow, chcelo by sa povedať, ak by som ešte vedel, ako vyzerá Facebook. Tam to asi funguje. Mimochodom, tie obavy sú zbytočné, na Ústavnom súde dnes určite nesedí sedem sudcov, ktorí by boli ochotní zrušiť zrušenie amnestií, výzvy-nevýzvy. 

Aby sme si rozumeli, verejný tlak zohral v kauze kľúčovú úlohu, tú najlepšiu, akú mohol. Vrúcna vďaka zaň, už navždy. Ale tak, ako v plnom rozsahu patril a patrí do rovnice občania – parlament, privykať si naň vo vzťahu k Ústavnému súdu už je vyslovene nebezpečné. To sa totiž dostávame do modelu, v ktorom poistky proti väčšine majú fungovať ako jej nástroj, v ktorom korektív spoločenskej nálady má, naopak, za úlohu napĺňanie jej aktuálnej objednávky a v ktorom sa ochrana ústavnosti redukuje na pečiatkovanie rozhodnutí, majúcich mediálny punc verejnej podpory.

Ľud vie
Dnes to neprekáža, lebo dnes má ten punc vo svojej podstate úplne správne rozhodnutie. Dnes vieme, čo je dobré. A zajtra to budeme vedieť tiež, lebo veď kto rozhodne, či si národ pýta tú správnu vec? No ten národ predsa! Ako by sa ten mohol pomýliť? Keď zavedie vzdelanostný cenzus pre starostov? Veď to je tiež rozumné, aj elity to pýtajú. Alebo daňový cenzus na pasívne volebné právo? To by bolo spravodlivé, o peniazoch štátu by konečne rozhodovali iba tí, ktorí mu ich dávajú. Argument šikmej plochy? Určite?

Tak buďme dôslední. Ústavný súd, ktorému je za potlesku médií možné adresovať návody, aby nebol hluchý voči hlasu „ulice“, buď nepotrebujeme vôbec alebo nech je zložený zo sudcov, ktorých si budeme každé štyri roky voliť a ktorí nás budú musieť poslúchať. Urýchlime trochu dejiny, porátajme sa s touto unavenou partokratickou konštitučnou demokraciou, kde má verejná ochrankyňa práv a Ústavný súd v popise práce sa aktuálnej väčšine vyslovene nepáčiť, a doprajme si sviežu ľudovodemokratickú ústavnosť, v ktorej aj ombudsmanka aj ústavní sudcovia budú pozorne načúvať verejnej mienke. Beztak nás takéto dejiny čoskoro dobehnú.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.