Radoslav Procházka: Cválanie ku klitorisu

V Zbierke zákonov práve vychádza sedemnásta priama novela ústavy, tretia za ostatné tri mesiace, šiesta za necelé tri roky. Tento zoznam noriem s najvyššou právnou silou dopĺňa ďalších takmer dvadsať ústavných zákonov. Dve veci to znamená.

Prvá, majestát základného zákona štátu je čoraz častejšie a ľahkovážnejšie oslabovaný pod hranicu, nad ktorou by azda ešte mohol plniť svoju totemickú úlohu. Rolu kotvy, o ktorú sa dá v čase skutočnej potreby aj symbolicky oprieť, pretože presahuje realitu každodennej politickej prevádzky. A tak s ňou aj ústavodarný orgán zaobchádza, opatrne, s úctou, takpovediac v rukavičkách. Asi ako keď sa nesmelo dvoríte dáme, ku ktorej si smiete dovoliť len tie najjemnejšie prejavy galantnosti.

Inflácia vedie k nude
Lenže ak je také jednoduché šesťkrát v priebehu troch rokov a trikrát za tri mesiace zasiahnuť do štátnoprávnej podstaty republiky, už to viac než cudná dáma bude skôr taký roztopašnejší typ, ktorý sa rád nechá ukecať. Kto si pamätá neslušný Koncošov výrok, že „pôda je ako žena – kto ju obrába, tomu patrí“, porozumie aj jeho rovnako neslušnej inverznej parafráze: ústava je ako žena - kto má 90 hlasov, tomu patrí, ten ju obrába.

Fragmentácia ústavného poriadku okrem mäteže nevyhnutne produkuje aj ľahostajnosť. Z rezervoáru kolektívnej identity, z totemu, ku ktorému sa v zložitej situácii dá vzhliadnuť a čerpať z neho, sa totiž stáva nástroj práve tej každodennej politickej prevádzky, či dokonca už len jej simulácie. Ľud ako suverén, ako konštitutívna moc štátu, ani netuší, čo všetko už tvorí obsah spoločenskej zmluvy, a každou ďalšou čiastkovou novelou stráca dôvod po tom pátrať. Je naivné očakávať, že by sa v prípade skutočnej krízy, skutočného rozpadu sociálneho zmieru, takouto zmluvou cítil viazaný.

Rýchlo a zbesilo
Pred niekoľkými rokmi sa mi do jednej z mojich monografií podarilo prepašovať kapitolu s názvom Tantrický konštitucionalizmus a v jej rámci aj túto drsnú anekdotu: „Číselná redukcia suverenity ľudu na relatívne náhodnú väčšinu nie je ničím iným ako ústavno-politickou reflexiou princípu, ktorý našu spoločnosť pohodlia a spotreby definuje v jej podstate: instant gratification, okamžité uspokojenie akejkoľvek momentálnej potreby, čím jednoduchšie, tým lepšie, nech môžu rýchlo prísť iné potreby a ich okamžité uspokojenie. Napriek tomu trvám na tom, že riešením príliš jednoduchého pôrodu suveréna v slovenskej jurisdikcii nesmie byť jeho zverenie do ústavnej starostlivosti jedného súdu ako láskavého samovládcu, ktorý svoju moc neopodstatňuje súhlasom tých, ktorým vládne, ale tautologickým odkazom na vlastné chápanie vlastného významu. Tým riešením nech je čosi, čomu sme sa kedysi mnohí museli učiť: nech nestačí trojpätinovým chmatom odzátkovať fľašu, naliať a vypiť, ale nech sa fľaša najskôr zohreje či ochladí na primeranú teplotu, potom sa v karafe dekantuje, potom z karafy tou správnou nálevkou preleje do správneho pohára, najskôr ovoňať, až potom zatočiť, ovoňať znovu, opáčiť farbu a jas, a až potom, senzoricky aj citovo uspokojený úsilím, ktoré bolo potrebné vynaložiť, sa smiem odovzdať tomu najvďačnejšiemu, prvému dúšku. Ak by som sa nebál, napísal by som, že ono cválanie ku klitorisu, pred ktorým v prednáške o správnej podobe predohry varuje riaditeľ školy v Zmysle života, filmu od Lietajúceho cirkusu Montyho Pythona, potrebujeme vymeniť za tantrický model ústavnej normotvorby.“

Zozadu a postojačky
Namiesto zdržanlivej ústavnej normotvorby sme však svedkami jej promiskuitnej podoby, namiesto rituálnych obradov si parlament dopriava „rýchlovky“. Kto chce, ten môže, a kto môže, ide na to. Cez pravidelné nánosy mejkapu na tvár ústavy ju politické strany používajú ako komunikačný prostriedok: aha, o tomto si myslíme, že vy voliči chcete, aby sme sa tvárili, že je to pre nás také dôležité, že sme ochotní pre to nájsť 90 hlasov.

Tam vonku je taký informačný smog, že ak chceme, slovníkom mediálnych poradcov, ozvučiť štandardnú regulačnú agendu, musíme ju napchať rovno do základného zákona štátu. Síce za cenu, že si zlatom vyšívaným hodvábnym obrúskom, pôvodne utkaným na mimoriadne príležitosti, utrieme ústa po guláši „na stojáka“, ale už to predsa urobili mnohí pred nami. A čo sme my horší?

Nedávno som sa na internete dočítal, že jeden starý čínsky protokol odporúča mužom minimálny počet dní, ktoré by si mali dopriať medzi dvoma vyvrcholeniami. (Vek mínus sedem delené štyri, keby náhodou.) Pomaly to vyzerá ako návod na prestávku medzi konštitučnými vyvrcholeniami slovenského parlamentu. Iba, že by platilo, orgán ako orgán...