Ono je to tak, že elektronická doba umožňuje ľuďom, aby dali o sebe vedieť, niektorí to robia z nadšenia nad sebou, iní sa domnievajú že riešia problémy, regiónu, mesta, celého sveta, alebo vesmíru. Čím viac vidím do sveta, tým vidím, že ho nemôžu pohnúť jednoduchí ľudia, ale iba tí, ktorí majú páky. Niektorí potrebujú niečo zničiť, iným stačí verbálny prejav.
Pozrite na politikov ako suverénne vystupujú, akoby sami niečo riešili. Nejakí čas sa pridávali umelci, neskôr novinári. Mňa tieto aktivity nevzrušujú, ani ich neodmietam, len sa nad nimi uškŕňam. Poznám veľa múdrych ľudí a nikto z nich nič nerieši, lebo sa nenachádzajú v centre, ale je dobre, ak sa vyjadrujú k rôznym javom od demokracie po vojnu, od ekonomiky po ekológiu, od statiky po dynamiku, migráciu a pod. Niekedy im závidím ich myšlienky, sú pomerne ďaleko vpredu predo mnou, no tak to má byť. Dá sa s tým žiť. S vedomím, že sú ľudia omnoho užitočnejší, múdrejší a vzdelanejší, prospešnejší svojmu okoliu. Ak človek nie je úplný hlupák, snaží sa s tým niečo urobiť. Je pravda, že vecami, ak sú ľahké, sa dá pohnúť holými rukami, ak ťažké, treba na to minimálne páku alebo nejaký stroj. Angažovanie sa vo veciach lokálnych ale aj v širšom spektre závisí od veľa faktorov. Niektorí si uvedomujú celú hĺbku problémov a možno sa aj zľaknú angažovanosti, iní sa zas strmhlav vrhnú do politiky, najprv regionálnej, neskôr možno celoštátnej, pričom niektorí zhasnú skôr, ako by sa rozžiarili. Iní aj postúpia vyššie, kde ich spáli autocenzúra a morálne mantinely, niektorí sa adaptujú a obalia sa hrošou kožou. Niektorým to zlomí krk, ako keď
rozjarená partia podgurážených mladíkov príde k jazeru a hecujú sa, kto skočí do vody z vyššieho brehu. Kedysi to bola čistá zábavka niekedy aj s tragickým koncom, teraz treba všetko natáčať na mobil a hneď vešať na sociálne siete, kto je väčší boss. Dnes pri autonehode mladí ľudia česť výnimkám nerozmýšľajú, ako postihnutým pomôcť, ale z akého uhla je to najlepšie točiť, aby sa to vynímalo na sieťach alebo nedajbože aj v správach komerčných televízií a dotyčný si užije svojich päť minút slávy. Asi si musíme odžiť túto dobu a až keď to začne aj mládeži liezť na nervy, pochopíme, ako sa spomedzi nás vytráca ľudskosť a spolupatričnosť, resp. schopnosť komunikácie. Mladí dnes nerozmýšľajú, koľko informácií sa musia v školách naučiť, lebo však všade sú online a všetko si vygúglia. Aj postup pri prvej pomoci. Ale čo ak pri nehode sa poškodí aj mobil? Z civilizácie sa masívne vytráca zdravý sedliacky rozum.
Uvedená situácia sa premieta aj medzi niektorých lekárov , čo môže byť spôsobené aj časovým stresom, aj stratou praxe ako to bolo u starých napr. neurológov, ktorým ku diagnóze stačila podrobná anamnéza a intuícia, resp. šiesty zmysel. Dnes sa naozaj zapája prevažne tá racionálna zložka, kedy sa výhradne spoliehame na výsledky laboratórnych a obrazovacích metód a ako keby sa medzi tými obrázkami a číslami pacient strácal. Tzv. holistický, čiže celostný prístup k pacientovi pre niekoho znie príliš exoticky či ezotericky, ale nie je to nič iné, len vidieť veci v súvislostiach.
Uvedomujem si však, že svet sa neustále vyvíja, vlastne stále rieši nejakú krízu vždy je iná a tak potrebuje nové riešenie. Takže každá generácia si vytvára vlastné postoje, aj štruktúry. Najväčším hendikepom je odstránenie výchovy a sústredenie sa na podpriemerné vzdelávanie .S tým súvisí neprítomnosť autorít. Na neprítomnosti autorít sa rozpadali ríše, ale aj menšie komunity, aj rody a rodiny. To nie je otázka moci a diktovania, ale vyslovovania zásadných postojov a schopnosť získať k ním prívržencov. O to ale niektorým mocným nejde, stačí im moc politická, ekonomická, mediálna apod. To je hlboká kríza kultúry a celej našej civilizácie.