Slovensko nie je ostrov ani most. Nežijeme vo vzduchoprázdne. Už osemnásť rokov stojíme oboma nohami v euroatlantickom priestore. A hoci sme rozlohou i počtom obyvateľov menším štátom, na turbulentné medzinárodné dianie nazeráme z exkluzívnej pozície – rovnocenne s našimi spojencami a partnermi z Európskej únie a zo Severoatlantickej aliancie. Táto skutočnosť a dnes už pre mnohých „samozrejmosť“, porovnateľná s pripojením na internet, však nie je večná. Tak ako nie je nezmazateľná ani naša sloboda, v ktorej vyše tri dekády žijeme.
Ukázalo sa to aj v týchto dňoch, keď sme chvíľami až so zdesením sledovali nechutné opozičné obštrukcie spojené so schvaľovaním obrannej dohody Slovenska s USA. A to všetko v čase zvyšujúceho sa napätia vo východnej Európe, ktoré vyvoláva agresívna a nepredvídateľná politika Putinovho režimu v Kremli. Že sa nás to netýka? Naopak, týka sa nás to, lebo nežijeme v bubline a máme historickú pamäť. Ukrajina, náš sused, trpí a my sa nemôžeme nečinne prizerať. Podporovať stabilitu, bezpečnosť a európsku budúcnosť Ukrajiny znamená podporovať aj Slovensko a jeho občanov.
Som presvedčený, že udalosti posledných dní postavili Slovensko pred ďalšiu existenčnú skúšku. Od toho, či ju zvládneme, bude závisieť naša vlastná bezpečnosť, stabilita a vôbec – samotná budúcnosť našej krajiny, postavená na euroatlantickom smerovaní. Preto považujem za dôležité zdôrazniť tri hlavné ponaučenia z aktuálneho diania.
Po prvé, dohoda o obrannej spolupráci medzi SR a USA dokazuje, že ako člen NATO vieme aj dávať, nielen prijímať. Ak sú akcieschopnejší naši spojenci, môžeme sa bezpečnejšie cítiť aj my. Nemáme byť „proruskí“ ani „proamerickí“. Máme byť proslovenskí a hájiť záujmy občanov Slovenska. Takto vyzerá skutočné vlastenectvo. A to ma privádza k druhému ponaučeniu.
Aktuálna diskusia na Slovensku, nielen o obrannej dohode s USA, ale aj o napätí medzi Ruskom a Ukrajinou, demaskovala opozíciu tvorenú pohrobkami oboch totalít – červenej aj hnedej. Mnohí z nich sa správajú tak, ako keby slúžili cudziemu štátu a jeho propagande, ktorú takmer do bodky kopírujú. Zámerne prehliadajú, kto je tu agresor, a zo skutočného útočníka robia obeť.
A do tretice, nezabúdajme, že zatiaľ čo sme svedkami vážneho ohrozenia mieru v Európe, u nás doma sa odohráva ďalší civilizačný zápas o budúcnosť Slovenska. Preto nesmieme poľaviť! Podobne, ako pripomíname Putinovmu Rusku, že len úprimná snaha o dialóg a skutočná deeskalácia napätia môžu viesť k mieru, musíme na Slovensku každý deň pripomínať občanom nenahraditeľný význam nášho členstva v EÚ a NATO. Len vďaka nemu sa, na rozdiel od našich susedov na Ukrajine, nemusíme báť zobudiť do každého nového rána. Mier, ktorý zažívame, totiž nie je samozrejmý. Treba ho ustavične a kolektívne brániť.