Ak by Norbert Hofer skutočne vyhral rakúske prezidentské voľby, bolo to zlyhanie viedenskej stratégie zadržiavania krajnej pravice. Dve hlavné strany už roky vytvárajú koalíciu, aby nepripustili krajnú pravicu k moci. Aj inde v Európe sa pri ohrození tradičnej politickej rovnováhy spojili štandardné strany. Tentoraz to nemusí stačiť.
Rakúske problémy vypukli, keď Hofer zo strany slobodných v apríli vyhral prvého kolo prezidentských volieb. Rakúsky elektorát nečakane odmietol kandidátov hlavných strán, teda ľudovcov a sociálnych demokratov. Proti Hoferovi tak stojí Alexander Van der Bellen zo strany Zelených, 72-ročný proeurópsky profesor. Napriek tomu však nezískal masívnu podporu štandardných strán, ako sme to videli inde v Európe. Napríklad vo Francúzsku, keď sa v roku 2002 dostal do druhého kola Jean-Marie Le Pen, Jacques Chirac ho prevalcoval. Vďaka podpore všetkých ostatných strán získal 82 percent.
Jeden z problémov je, že socialisti a ľudovci sú už tak dlho v koalícii, že nie sú vnímaní ako alternatíva tých druhých. Rozhodnutie vlády otvoriť hranice migrantom viedlo k tomu, že v 8,5-miliónovej krajine požiadalo o azyl stotisíc ľudí, čo polarizovalo spoločnosť. Slobodní profitovali z útoku na toto rozhodnutie a politický status quo. Podobne ako Donald Trump v Amerike, aj Hofer sa rád prezentuje ako outsider bojujúci proti systému. Tiež dokáže šikovne splietať príbehy. V jednej debate napríklad trval na tom, že poškodenie jeho plagátov bol koordinovaný útok na jeho kampaň a vinil zaň Van der Bellena.
Slobodní presadzujú zrušenie dominancie dvoch strán, oslabenie vzťahov s EÚ, čo mnohých kritikov znepokojuje. Rakúsky prezident tradične hrá len formálnu rolu, ale Hofer sa zastrája, že v istých prípadoch, ako bola napríklad migračná kríza, by odvolal vládu. Je reprezentantom väčšej vlny populistického vzopätia proti globalizácii. Žije z popierania tabu a politickej korektnosti. Voličom vraví, že hriechy minulosti sa nerátajú, že establišment a jeho nedostatky možno zmiesť a problémy sa vyriešia, keď populisti získajú moc.
Rakúska denacifikácia nikdy nezašla tak ďaleko ako v Nemecku. Počas sociálnych nepokojov v roku 1968 sa mladí Nemci začali pýtať rodičov, čo robili počas vojny. Tieň minulosti zahalil Rakúsko v roku 1986, keď si za prezidenta zvolili Kurta Waldheima. Ten ako generálny tajomník OSN v rokoch 1972 až 1981 klamal o svojej minulosti. Počas vojny slúžil v nemeckých jednotkách, ktoré popravili tisícky juhoslovanských partizánov a civilistov a deportovali gréckych židov do táborov smrti. Správa vyvolala celonárodnú debatu o nacistickom dedičstve.
Dnes Rakúsko vstupuje do novej éry ahistorizmu. Štruktúry, ktoré doteraz držali krajnú pravicu na dištanc, sa rúcajú, pretože čoraz menej ľudí považuje politický extrémizmus za najväčšiu hrozbu pre spoločnosť. Rakúsko sa malo poučiť z vlastnej minulosti. Lenže historické lekcie zabúdajú aj ďaleko za jeho hranicami.