Letná uhorka v Liberálnom dome musí byť naozaj neznesiteľná, keďže sa SaS rozhodla vo štvrtok slovenským redakciám zaslať skvostný komentár k inflácii.
Z predmetnej tlačovej správy je jasné, že v dominantnej pravicovej (!) opozičnej strane sa dnes nenájde nikto, kto rozumie základným ekonomickým veličinám či úlohe centrálnej banky.
Inak by nepripustil, aby sa lahôdky ako „značnú časť z toho, čo občania získajú na vyšších mzdách, stratia vo vyšších cenách. Nehovoriac o tom, že sa im reálne znehodnocujú úspory,“ dostali na verejnosť.
Poďme pekne didakticky od najjednoduchšieho k zložitejšiemu.
Reálne mzdy, teda po odrátaní inflácie, ergo zdražovania, rastú tri-štyri percentá ročne. Napríklad vlani to bolo 3,3 percenta. V prvom kvartáli tohto roka už Slováci v priemere videli na výplatnej páske o 6,5 percenta viac ako pred rokom. Za to isté obdobie ceny tuzemských tovarov a služieb narástli o 2,3 percenta.
Výsledkom je 4,2-percentný reálny nárast platov. Aj do budúcna budeme zarábať rýchlejším tempom, ako stihnú rásť ceny. Súkromné banky rátajú s reálny rastom miezd na najbližšie dva roky okolo štyroch percent.
Júnová štatistika z Eurostatu ukázala 2,9-percentný nárast cien na Slovensku, čo je naozaj európsky nadpriemer. Tvrdiť však, že NBS „doteraz neposkytla verejnosti žiaden názor, prečo sa tak deje, prečo ceny na Slovensku rastú rýchlejšie ako napríklad v Poľsku,“ ako to tvrdí poslanec a tímlíder SaS pre verejné financie Eugen Jurzyca, nie je košér.
NBS totižto každý mesiac zverejňuje komentár k inflácii meranej našimi štatistikmi. Napríklad v júni sa mohli experti z SaS dozvedieť, že „vývoj inflácie podporil rast cien pohonných látok a bázický efekt v cenách letných dovoleniek“. Prečo slovenská centrálna banka nekomentuje vývoj v Poľsku, snáď čitateľovi netreba vysvetľovať.
Kúsok pravdy má aj podpredsedníčka strany a tímlíderka SaS pre podnikateľské prostredie Jana Kiššová, keď vraví, že naša ekonomika sa prehrieva, a že vláda nevyužila dobré časy na razantnejšie znižovanie deficitu verejných financií, a zároveň svojimi administratívnymi opatreniami umelo zvyšovala na Slovensku mzdy, a teda aj mzdové náklady firmám.
Lenže prehrieva sa aj nemecká ekonomika, ktorá má už niekoľko rokov rozpočet v prebytku. Iste, naša inflácia tú nemeckú (2,1 percenta v júni) predbieha, ale tomu sa predsa hovorí konvergencia. Ak sa chceme vyspelejším ekonomikám dorovnať platovo, nepôjde to bez približovania cien. Teda od roku 1996 bola priemerná inflácia v Nemecku 1,4 percenta a na Slovensku 4,2 percenta. Žeby sme za ten čas iba chudobneli? Alebo si SaS nepraje, aby sme dobiehali Západ?
Predseda SaS Richard Sulík sa previedol nasledovnou úvahou: „Dvojpercentný inflačný cieľ je nezmysel a v priamom rozpore s poslaním ECB. Poslanie ECB je stabilita cien, a to je nula percentná inflácia. Snáď nechce guvernér Národnej banky Slovenska Jozef Makúch tvrdiť, že ak mlieko stojí dnes jedno euro a o rok 1,02 eur, že to je stabilnejšia cena, ako keď je cena mlieka stále jedno euro.“
Tu už náročnosť protiargumentácie narastá, ale predsa: ECB cenovú stabilitu definuje ako medziročný rast v Harmonizovanom indexe spotrebiteľských cien v eurozóne tesne pod dvoma percentami. Cenová stabilita má byť dosahovaná v strednodobom horizonte.
Stabilita v tomto prípade odkazuje na pozvoľný rast cien bez veľkých výkyvov (deflácie či prirýchlej inflácie). Neznamená, že cenovky majú byť stále rovnaké. Rozumieme, nejde o jednoduchý koncept, ale dvojpercentná inflácia je akási prevádzková teplota, ktorú si má ekonomika udržiavať pri zdravom raste.
SaS napokon podsúva, že NBS mlčí, pretože má dohodu s Petrom Kažimírom, hoci svoje tvrdenie alibisticky prezentuje vo forme otázky. Áno, vieme si predstaviť aj menej spornú nomináciu na šéfa NBS ako Kažimíra, ktorý sa o post údajne uchádza. Len zo sektoru bankovníctva na um príde Elena Kohútiková. Špekulovať o tom, že NBS o inflácii mlčí kvôli dohode s Kažimírom, to už je fakt zúfalosť.