Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
28.07.2016, 09:41

KOMENTÁR: Ten skutočný puč prebieha až teraz. A stojí za ním Erdogan

KOMENTÁR: Ten skutočný puč prebieha až teraz. A stojí za ním Erdogan
Zdroj: Reuters

Zmätené udalosti z 15. a 16. júla 2016, ktoré sú všeobecne považované za neúspešný pokus o vojenský prevrat, veľmi posilnili pozície tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana. Počas niekoľkých hodín sa ukázalo, že akciu malej časti armády odmieta väčšina občanov, ktorí svojou prítomnosťou v uliciach dokázali vojenský puč zmariť.

To dôležitejšie sa ale začalo diať až po tom, keď sa vzbúreneckí vojaci vzdali. Erdogan, ktorý sa dlhodobo snaží nahradiť demokratický politický systém režimom osobnej moci, sa rozhodol k bezprecedentnému útoku na akúkoľvek opozíciu. V situácii, keď môže kohokoľvek označiť za protištátneho sprisahanca, spustil vlnu zatýkania a prepúšťania, v ktorej bolo podľa posledných údajov uväznených už viac ako desať tisíc údajných sprisahancov a svoju prácu stratilo päťdesiat tisíc rôznych zamestnancov štátu vrátane policajtov, sudcov, učiteľov a podobne.

Najväčšie znepokojenie to vyvoláva v prípade sudcov, ktorí by mali vytvárať protiváhu výkonnej moci, a preto ich existencia nesmie byť závislá na náladách vládnucej skupiny.

Erdoganova čistka čím ďalej viac pripomína skutočný štátny prevrat, pretože vďaka nej môže turecký prezident úplne zvrátiť doterajšiu mocenskú rovnováhu medzi sekularistami a islamistami. Prvý z nich sa odvolávajú na odkaz zakladateľa moderného Turecka Mustafu Kemala Pašu, ktorý svojho času zvrhol sultána a neskôr zrušil aj sunnitský kalifát.

Snažil sa modernizovať Turecko tým, že potláčal význam islamu a namiesto neho naopak presadzoval európske vplyvy. Bol v tom tak úspešný, že od svojich spoluobčanov v tridsiatych rokoch získal titul Atatürk, otec Turkov. Najvýznamnejším strážcom odkazu kemalistov je v Turecku tradične armáda, ktorej dôstojnícky zbor je často vzdelaný na západných školách.

Medzi islamistami v súčasnosti vidíme dva hlavné prúdy. Jedno krídlo predstavujú ľudia podporujúci Fethullaha Gülena, ktorého poňatie politického islamu nie je v zásadnom rozpore so západnými hodnotami. Sunnitský duchovný Gülen kladie veľký dôraz na vzdelanie a morálnu čistotu a podporuje toleranciu voči iným náboženstvám, vrátane kresťanstva a židovstva. Okrem iného jednoznačne odsúdil útoky z 11. septembra 2001, ktoré označil za "únos islamu".

Hlavný islamistický prúd súčasného Turecka však predstavujú priaznivci prezidenta Erdogana združení v strane APK. V porovnaní s gülenistami sú oveľa konzervatívnejší a protizápadní. Zrušili mnoho Atatürkových opatrení vrátane symbolického zákazu nosenia islamskej šatky pre univerzitné študentky a zamestnankyne verejného sektora.

Erdoganov populizmus sa prejavuje aj v zahraničnej politike. Napríklad v roku 2010 vyslal k pásmu Gazy flotilu plavidiel s pomocou pre Palestínčanov. Pretože lode odmietli rešpektovať pokyny izraelskej pohraničnej stráže, došlo proti nim k silovému zásahu a zabitiu siedmich ľudí na ich palubách. Nasledujúce roztržka s Izraelom viedla k prerušeniu spolupráce medzi oboma krajinami a bola jedným z dôkazov postupného posunu Turecka mimo západný zahraničnopolitický prúd.

Medzi oboma krídlami islamistov sa časom prehlbovali rozpory, čo viedlo aj k odcudzeniu ich čelných predstaviteľov. V roku 2013 vláda uzavrela viacero gülenistických škôl a Erdoganova APK naopak musela čeliť obvineniam z korupcie, namierených najprv proti viacerým vysokých predstaviteľov APK a neskôr priamo proti Erdoganom.

Od tej doby sme svedkami veľkého množstva problematických krokov tureckého vedenia, ako bolo väznenie nepohodlných novinárov, útoky na nezávislé médiá, volebné podvody, zastrašovanie sudcov a v neposlednom rade prepúšťanie nepohodlných policajtov a vojakov - a to ešte dlho pred neúspešným pokusom o vojenský prevrat.

Prehlbujúce sa vzťahy s Ruskom

Zavedenie systému osobnej Erdoganovej moci bude mať nevyhnutný vplyv nielen na tureckú vnútropolitickú situáciu a jeho hospodárstvo, ale určite ovplyvní aj turecké miesto v systéme medzinárodných vzťahov.

Prvým príkladom takéhoto vývoja sú vzťahy s Ruskom. Tie sa začali zlepšovať už v týždňoch predchádzajúcich pokusu o vojenský prevrat a v súčasnosti rýchlo naberajú úplne novú kvalitu. Jedným z dôvodov môže byť aj to, že Kremeľ podľa nepotvrdených informácií varoval Erdogana pred vojenskou vzburou ešte pred jej začatím, a tým si získal jeho osobnú vďačnosť.

Okrem tejto osobnej roviny má zlepšovanie vzťahov medzi Moskvou a Ankarou i objektívne jadro. Roztržka s Tureckom bola vnímaná ako chyba ruskej strany okrem iného preto, že Kremeľ uzavrel možnosť stavby rôznych produktovodov obchádzajúcich územie Pobaltia, Poľska i Ukrajiny. Moskva sa preto určite pokúsi obnoviť rokovania o stavbe ropovodu South Stream a podobných projektoch, možno pribalí aj nejakú výhodnú ponuku na stavbu jadrovej elektrárne.

Ankara zase uvíta možnosť obnovenia svojho potravinárskeho exportu do Ruskej federácie. Tureckí developeri sa iste budú snažiť vrátiť k svojim projektom v Moskve i ďalších ruských mestách a tureckých letoviskách iste radi uvítajú viac ruských turistov. Stretnutie prezidentov oboch krajín, ktoré sa uskutoční 9. augusta 2016 v Petrohrade, naznačí, kam môže zbližovanie oboch krajín dôjsť.

Veľkú zmenu tureckej zahraničnej politiky môžeme očakávať aj na Blízkom východe. Ankara s armádou a zvláštnymi silami oslabenými čistkami z posledných týždňov, tu stojí pred perspektívou boja hneď s niekoľkými nepriateľskými skupinami naraz. S kurdskými partizánmi v samotnom Turecku, kurdskými jednotkami v Sýrii či Iraku, s Asadovými vojakmi podporovanými Moskvou a Teheránom, a v neposlednom rade so silami Islamského štátu.

Vzťahy Ankary s Washingtonom i Bruselom sa takmer s istotou zhoršia

Erdoganov tím sa preto môže rozhodnúť zmenšiť počet nepriateľov jednoducho tým, že oznámi ďalší z kolotočov svojej zahraničnej politiky a spolu s už prebiehajúcim oteplením vzťahov s Moskvou nájde aj nový modus vivendi s oficiálnym Damaskom. Tým by navyše zlepšil svoje vzťahy aj s Teheránom.

S veľkou mierou istoty môžeme predpokladať, že sa významne skomplikujú vzťahy Ankary s Washingtonom i Bruselom. Niektorí členovia Erdoganovho kabinetu už obvinili Spojené štáty z podpory vojenského prevratu a ultimatívne požadujú vydanie Fethullaha Gülena žijúceho v americkom exile. To je však z pohľadu Washingtonu nemožné, ak Ankara nedodá súdne akceptovateľné dôkazy o klerikovej vine.

Vo vzťahu k Európe sa zatiaľ neobjavili žiadne zásadné trhliny, ale turecké sťažnosti na nedostatočnú podporu Erdogana a jeho vlády počas vojenskej vzbury signalizujú, že aj väzby k Európe sa môžu stať pre tureckých populistov príťažou. Ako príklad uveďme snahu tureckej vlády o opätovné zavedenie trestu smrti, čo by mohlo definitívne ukončiť príbeh tureckej kandidatúry na členstvo v EÚ.

Pre Európu je momentálne veľmi dôležité, aby Ankara splnila svoje záväzky ohľadom utečenecké viny, prechádzajúcej jej územím. Bude preto zaujímavé sledovať, ako starostlivo splní Brusel svoje vlastné finančné záväzky a ako ďaleko sa úniové špičky odvážia ísť v kritike Erdoganových protidemokratických krokov. Či rastúce odcudzenie medzi Západom a Tureckom ohrozí aj najdôležitejšiu vzájomnú politicko-bezpečnostnú väzbu, členstvo Ankary v NATO, ukáže až čas. Dôvody na znepokojenie sú však zrejmé.

Vladimír Votápek: Analytik medzinárodných vzťahov a bývalý generálny konzul ČR v Ruskej federácii. Je pravidelným hosťom v elektronických médiách, kde komentuje vývoj v priestore bývalého Sovietskeho zväzu.

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.