Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
05.06.2017, 00:00

Rusko a Nigéria – dve tváre demografickej krízy

Lamentácie nad „vymierajúcim“ Slovenskom a „vymierajúcou“ Európou sa stali už pevnou súčasťou produkcie časti publicistov, rétoriky časti politikov a trvalým hitom „alternatívnych“ médií a trollov. Aj rýchly pohľad na čísla pritom stačí na vyvrátenie týchto úvah.

Rekordný počet ľudí

Čísla jasne hovoria toto: nikdy v dejinách nežilo na „vymierajúcom“ Slovensku ani v Európe tak veľa ľudí ako dnes. Nikdy v dejinách sa ani nemalo tak veľa Európanov - vrátane Slovákov - tak dobre ako dnes. A nikdy predtým nebola v Európe taká vysoká hustota osídlenia.

Ešte pred krátkymi tromi generáciami žilo na Slovensku o skoro polovicu menej ľudí ako dnes. Samozrejme, že rast počtu ľudí na Slovensku aj v Európe sa musí zastaviť a zastaví sa: nič nerastie večne. A samozrejme, že to prinesie problémy, ktoré bude treba riešiť. Lenže zmeny sú nevyhnutnosťou života, nie dôvodom pre paniku.

To, že skutočnú demografickú krízu nemáme v Európe by ale nemalo zakrývať fakt, že demografické krízy v dnešnom svete sú a prinesú aj devastujúce dôsledky. Dva dobré príklady hlbokej demografickej krízy nám poskytujú dve veľké krajiny, Nigéria a Rusko. Ide o veľmi odlišné krajiny, ktoré však spája viacero spoločných čŕt. Jednou je vysoký počet obyvateľov, inou totálna závislosť ich ekonomík na vývoze jedinej suroviny – ropy. Kvôli závislosti na rope sa Rusko niekedy cynicky označuje ako „Nigéria so snehom“.  

Už dnes žije v Nigérii oveľa viac ľudí ako v Rusku a podobným demografickým vývojom ako ona prechádzajú desiatky ďalších krajín Afriky a Ázie. Nigéria zažíva explozívny populačný rast, ktorý skôr či neskôr vyústi do katastrofy v podobe hladu, politickej destabilizácie, násilia a snahy masy ľudí zachrániť sa útekom z krajiny.

Keď Nigéria v roku 1960 získala nezávislosť, žilo v nej 45 miliónov ľudí. V roku 2000 ich bolo už 123 miliónov a v podľa priebežne aktualizovanej databázy Population Clock ich je v máji 2017 viac ako 191 miliónov. To robí z Nigérie siedmu najľudnatejšiu krajinu na svete a číslo jedna v Afrike. Od roku 2000 stúpol počet obyvateľov Nigérie o 55 percent a detí do 17 rokov je tam aktuálne  68 miliónov.

Recept na problémy

Pre lepšie pochopenie toho, čo takýto rast znamená pre krajinu, si ho prenesme do slovenských reálií. Predstavme si, že v roku 2000 malo Slovensko okrúhlych päť miliónov obyvateľov. Pri nigérijskom raste by sme dnes, v máji 2017, mali o 55 percent obyvateľov viac. Bolo by nás 7,75 milióna, z čoho by na deti do 18 rokov pripadali skoro tri milióny.

Predstavme si že je to skutočnosť -  kam chodia tie tri milióny detí do jaslí, škôlok a škôl? Za čo sme pre ne postavili školy? Kde sme zobrali potrebné množstvo učiteliek a učiteľov? Kde sa vzali pôrodnice, detské ambulancie a nemocnice, ktoré týmto trom miliónom detí poskytujú zdravotnú starostlivosť? Kde tie tri milióny detí čo pribudli, bývajú? Z čoho sme zaplatili všetky tie školy, polikliniky, učiteľky, pediatrov, zdravotné sestry..? Veď naše školstvo a zdravotníctvo sa už v roku 2000, keď nás bolo ešte len 5 miliónov, potácali z nohy na nohu. A hlavne, keď onedlho začnú tie tri milióny mladých vstupovať na trh práce, kde sa pre nich nájde zamestnanie?

Bez toho, aby sme zachádzali do problémov sociálnej patológie, kriminality mladistvých a ďalších vážnych tém, je snáď každému jasné, že ani bohatá krajina akou je Slovensko (člen OECD, EÚ a podľa HDP na hlavu 39. najbohatšia krajina sveta) by nigérijský populačný rast nezvládla. Nezvládli by ju dokonca ani krajiny ako Nemecko alebo Švédsko. Tak prudký rast populácie, aký prežíva Nigéria, ale aj väčšina ďalších afrických aj arabských krajín, nie je zlučiteľný s pozitívnymi perspektívami pre ich obyvateľstvo. Naopak, je prakticky istým receptom na budúce pohromy, hlad, vojny a migračné krízy. 

Populačný rast v Nigérii

Demografický protipól

Rusko malo v máji 2017 niečo cez 143 miliónov obyvateľov – asi toľko, ako v roku 1985. Tento počet ho robí deviatou najľudnatejšou krajinou sveta – po Pakistane, Nigérii a Bangladéši a pred desiatym Mexikom.

Počet obyvateľov Ruska klesá už od pádu komunizmu, Rusko v tom však nie je samo. Ešte výraznejšie klesá populácia v niekoľkých ďalších postkomunistických krajinách. V Bulharsku ubudlo medzi rokmi 2000 a 2014 rekordných 11 percent obyvateľov, Ukrajine 10 percent, Estónsku a Lotyšsku po deväť percent, v Srbsku päť percent, v Bielorusku štyri percentá obyvateľstva. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je situácia v týchto krajinách porovnateľná s Ruskom, dokonca, že je v Rusku lepšia.

Zdanie klame. Nejde len o to, že okrem Ukrajiny sú ostatné krajiny s výrazným poklesom obyvateľstva malé. Podstatné pre hodnotenie demografického stavu Ruska je hustota jeho obyvateľstva, distribúcia obyvateľstva, ďalšia perspektíva a, samozrejme, veľmocenské ambície, ktoré Bulhari, Estónci, Lotyši a ďalšie krajiny s klesajúcou populáciou nemajú.

Vyľudnená zem

So 143 miliónmi obyvateľov je Rusko extrémne riedko osídlená krajina: spolu s Mongolskom a Kazachstanom patrí k trom rekordne nízko zaľudneným krajinám Eurázie. Hustota obyvateľstva Ruska je osem ľudí na kilometer štvorcový. Pre porovnanie, v Európskej únii je to 116 a v Číne 143 obyvateľov na štvorcový kilometer. Prázdnota Ruska sa stane ešte zrejmejšia, keď sa pozrieme na Sibír. Tá má rozlohu 13 miliónov kilometrov štvorcových a na tejto obrovskej ploche dnes žije 30 miliónov ľudí. Teda niečo viac ako dvaja ľudia na štvorcovom kilometri – asi toľko, ako v Mongolsku.

Čím ďalej na východ pritom idete, tým je krajina vyľudnenejšia. Na Ďalekom východe, v kraji s rozlohou 6,2 milióna kilometrov štvorcových – čo je viac ako rozloha EÚ – žije 6,2 milióna ľudí – teda o niečo viac, ako je obyvateľov Slovenska a menej ako je Bulharov. Je to presne tak, akoby na celom Slovensku žilo 50-tisíc ľudí – teda toľko ľudí, čo v meste Prievidza alebo Poprad.

Popri poklese počtu obyvateľov pritom v Rusku prebieha výrazná vnútroštátna migrácia. Zjednodušene sa dá povedať, že skoro všetci Rusi by chceli žiť v Moskve a v niekoľko málo ďalších mestách v európskej časti krajiny, kde sú vyššie príjmy a lepšia infraštruktúra. Ani toto nie je len čisto ruský fenomén. Z vidieka a malých miest do veľkých miest migrujú ľudia aj na Slovensku a inde v Európe. Len vzdialenosti na ktoré ľudia migrujú, sú veľmi odlišné.

Výsledok je fakt, že sa Ďaleký východ a Sibír vyľudňujú oveľa rýchlejšie, ako by zodpovedalo prostému poklesu počtu obyvateľov. Zásadným problémom pre budúcnosť Ruska je, že príroda prázdno neznáša – a len v štyroch provinciách Číny priamo hraničiacich s ruským Ďalekým východom dnes žije viac ako 120 miliónov Číňanov.

Migrácia Rusov z okolitých krajín do Ruska

V roku 1960 dosiahol počet obyvateľov Ruska 120 miliónov. V roku 1970 prekročil 130 miliónov. V roku 1982 prekonal 140 miliónov a v roku 1991, keď sa rozpadol Sovietsky zväz, dosiahol maximum, 148 miliónov. V nasledujúcom roku začala v Rusku vrhnutom do ťažkej krízy prudko padať pôrodnosť a strmo stúpať úmrtnosť. Nasledovalo súvislých dvadsať rokov, kedy každoročne počet zomrelých o stovky tisíc prekonával počty narodených. Celkovo medzi rokmi 1992 a 2012 zomrelo o vyše 13 miliónov obyvateľov Ruska viac, ako sa ich narodilo. Počet obyvateľov však klesol iba o zhruba päť miliónov – zo 148 na 143 miliónov.

Ako je to možné? Odpoveď je jednoduchá: migrácia. Ak sa po rozpade ZSSR v Rusku sociálna a ekonomická situácia výrazne zhoršila, v iných krajinách bývalého Zväzu sa zhoršila ešte oveľa viac. Z krajín Strednej Ázie, Ukrajiny aj Kaukazu sa začali do Ruska vracať milióny etnických Rusov, ktorých predkovia – alebo oni sami – tam odišli za prácou alebo v rámci kolonizačných a rusifikačných snáh Moskvy. Títo Rusi sa zrazu ocitli v cudzích krajinách, často obklopení ľuďmi, ktorí ich považovali za okupantov. Do Ruska určite migrovali aj príslušníci neruských národov, ľudia zo zmiešaných rodín a ďalší, ich pohyby však neboli v chaotických rokoch zdokumentované. No narozdiel od neruských migrantov si o rozsahu migrácie etnických Rusov môžeme urobiť aspoň hrubú predstavu na základe štatistík krajín bývalého ZSSR.

Počas sčítania ľudu v roku 1989 žilo v Kazachstane 6,3 milióna Rusov. V roku 2014 ich bolo už len 3,7 milióna. Časť z asi 2,5 milióna Rusov, čo ubudli, prirodzene vymrela, časť sa prihlásila ku kazašskej národnosti, no je veľmi pravdepodobné, že aspoň dva milióny sa z Kazachstanu vrátili do Ruska.

Podobne sa vyvíjali aj počty Rusov inde. V Uzbekistane ich bolo v roku 1989 1,6 milióna – dnes sa ich počet odhaduje na 600-tisíc. V Azerbajdžane žilo v roku 1989 skoro 400-tisíc Rusov – v roku 2009 ich napočítali už len 120-tisíc. V Moldavsku ich bolo 560-tisíc – v roku 2014 už iba 110-tisíc. V Tadžikistane skoro 400-tisíc – v roku 2010 len 35-tisíc. V Gruzínsku bolo v roku 1989 Rusov 340-tisíc – v roku 2014 už iba 27-tisíc.

Najväčším zdrojom ruských migrantov však bola Ukrajina. V nej sa v roku 1989 hlásilo k ruskej národnosti až 11,3 milióna obyvateľov. V roku 2001 už „iba“ 8,30 milióna – teda do roku 2001 ubudli v Ukrajine tri milióny Rusov. Ďalší odišli v nasledujúcich rokoch. Veľká časť z nich migrovala do Ruska.

Milióny Rusov migrujúcich do Ruska síce pomohli znížiť úbytok obyvateľstva v Rusku, na druhej strane však viedli k rozsiahlej derusifikácii niekdajších ruských kolónií. Svojim návratom do zeme pôvodu tak vymazali snaženie celých generácií cárov a generálnych tajomníkov presúvajúcich ruských roľníkov, robotníkov, vojakov a úradníkov na obsadené územia. Úplne logický je pritom paradox, že najväčší podiel Rusov zostal v Estónsku a Lotyšsku, teda v krajinách mnohými Rusmi tak úprimne nenávidenej „skazenej“ Európskej Únie.  Reči sa rozprávajú, ale chlieb sa je.

Druhé dejstvo pádu

Okolo roku 2005 začala v Rusku klesať úmrtnosť a stúpať pôrodnosť a ubúdanie obyvateľstva sa spomalilo. V roku 2013 Rusko dokonca zaznamenalo skromný prirodzený prírastok obyvateľstva. Počet narodených prevýšil počet zomrelých o 23-tisíc. V roku 2014 bolo narodených o 34-tisíc viac ako zomrelých a v roku 2015 dokonca o 32-tisíc viac. Spolu bol za tri roky prírastok 89-tisíc. Toto skromné, ale predsa len plusové číslo bolo v Rusku oslavované ako „putinský demografický zázrak“. Aby sa človek vrátil späť na zem, stačí si uvedomiť, že v tých istých rokoch bol prirodzený prírastok obyvateľstva v USA, s ktorými sa Rusi tak veľmi chcú porovnávať, 1,4 milióna ročne – teda za tri roky viac ako 4milióny ľudí.

Ako nižšie ukazuje graf od Putinovho niekdajšieho ekonomického poradcu a dnešného kritika Andreja Illarionova, začiatkom roku 2016 začala v Rusku znovu stúpať úmrtnosť až napokon „zázrak“ v lete 2016 úplne vyprchal, keď začala strmo padať aj pôrodnosť. Len za prvé tri mesiace roku 2017 už úmrtnosť prevýšila pôrodnosť o viac ako 78-tisíc osôb. Behom krátkych troch mesiacov bol skoro úplne vymazaný celý prírastok troch rokov 2013 až 2015.

Pôrodnosť a úmrtnosť na 1000 obyvateľov v Rusku v rokoch 1990 – 2017

Zdroj: Andrej Illarionov, Koniec „putinského demografického zázraku“

Čo sa skrýva za koncom krátkeho „putinského demografického zázraku“? Odpoveď dáva graf vekovej štruktúry obyvateľstva Ruska  – bolo to presne to isté, čo sa skrývalo za jeho vznikom. Popri páde svetových cien ropy (z vyše 100 dolárov za barel v lete 2014 na dnešných asi 50), veľmi miernych sankciách Západu a následnom zhoršovaní sociálnych a zdravotných podmienok Rusov, je ten hlavný dôvod veľmi elementárny – došli matky.

Silné populačné ročníky

Rast pôrodnosti medzi rokmi 2000 a 2015 bol spôsobený predovšetkým tým, že sa do veku rodenia dostávali silné populačné ročníky narodené medzi rokmi 1970 a 1990. Teraz sa karta obrátila a do plodného veku začínajú vstupovať veľmi slabé populačné ročníky narodené medzi rokmi 1991 a 2010. Tak, ako bude v nasledujúcej dekáde z roka na rok menej potenciálnych nových matiek, budú ubúdať aj novorodenci.

Veková štruktúra obyvateľstva Ruska k 1.1. 2017. Horné „hrdlo“ pripadá na vojnový rok 1943, prostredné na rok 1967 a dolné na rok 1999

Zdroj: Wikimedia Commons

Pri stagnujúcej alebo rastúcej úmrtnosti to bude znamenať prirodzený úbytok obyvateľstva. V husto osídlenej Európe so 116 ľuďmi na každom štvorcovom kilometri bude raz pokles populácie vítaný proces – v Rusku s jeho 8 ľuďmi na štvorcovom kilometri je to však ďalší krok k vyľudneniu krajiny.Jediná možnosť ako by Rusko mohlo predísť mnohým ďalším rokom vyľudňovania, je imigrácia. Imigračný potenciál etnických Rusov sa však za uplynulé štvrťstoročie už prakticky vyčerpal. Ešte síce môže do Ruska prísť posledných 25-tisíc Rusov z Gruzínska, posledných 35-tisíc Rusov z Tadžikistanu, či posledných 100-tisíc z Azerbajdžanu – ale za cenu toho, že v daných krajinách už nezostanú žiadni Rusi.

Samozrejme, je tu aj možnosť vpustiť do krajiny viac neruských imigrantov. Demografka Julia Florenskaja už dnes hovorí, že „bez Uzbekov neprežijeme“. Má tým, na mysli ruskú ekonomiku.

Prísun a usadzovanie neruských migrantov zo Strednej Ázie - a čoraz viac aj z Číny – postupne mení etnické aj náboženské zloženie obyvateľstva Ruska. Už dnes predstavujú Rusi len asi tri štvrtiny obyvateľov Ruska a v niektorých oblastiach sú už len nepatrnou menšinou. Sú to práve Rusi, kto má v krajine najnižšiu pôrodnosť. Neruské a moslimské etniká majú pôrodnosť oveľa vyššiu.

Autor je odborník na globálne témy. Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.


Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.