Učíme sa nové mená. V kurze sú dnes najmä dve – Alexis Tsipras a Janis Varufakis. Prvý menovaný vyhral grécke voľby a stal sa premiérom so sľubom odmietnutia úsporných opatrení uvalených na Grécko jeho veriteľmi. A vyslal druhého menovaného, nového ministra financií, aby to so svojimi európskymi kolegami vyrokoval. Samozrejme, narazila kosa na kameň. Noví grécki lídri síce majú voľbami potvrdený silný politický mandát na požadovanie niečoho takého, ich kolegovia v ostatných krajinách eurozóny však majú minimálne rovnako silný politický mandát nesúhlasiť s tým. To, že došlo a vôbec mohlo dôjsť k takejto zrážke protichodných mandátov, svedčí o tom, že v inštitucionálnej konštrukcii eurozóny niečo chýba.
To niečo sú pravidlá odchodu z eurozóny, a to nielen dobrovoľného odchodu, ale aj pravidlá vylúčenia z eurozóny v prípade, ak sa členská krajina rozhodne nedodržiavať spoločné pravidlá.
O potrebe a zároveň absencii takýchto pravidiel som na tomto mieste písal už pred dvoma rokmi. Zásadným problémom eurozóny totiž nie je rozdielna ekonomická úroveň jednotlivých členských krajín, ale divergencia v konkurencieschopnosti, ktorá je dôsledkom absencie štrukturálnych reforiem a fiškálnej zodpovednosti v niektorých členských krajinách. Potrebujeme teda taký typ hospodárskej a menovej únie, ktorý bude postavený na silných a vynútiteľných pravidlách, ktoré budú presadzovať fiškálnu zodpovednosť a štrukturálne reformy. Ale nevyhnutnou súčasťou týchto pravidiel musí byť aj odchod, resp. vylúčenie takej krajiny, ktorá sa rozhodne tieto pravidlá nedodržiavať.
Nemôžeme totiž zabrániť ľuďom a ich voleným zástupcom, aby takéto pravidlá odmietli. Majú na to právo, mali by si však byť vedomí toho, že ak to urobia, nevyhnutným dôsledkom bude odchod krajiny z klubu, so všetkými dôsledkami, ktoré to so sebou prinesie. Som presvedčený, že aj absencia pravidiel odchodu, resp. vylúčenia krajiny z eurozóny je príčinou dnešnej situácie, keď 75 percent gréckych voličov nechce odchod Grécka z eurozóny, ale pritom značná časť z nich volila stranu, ktorá sa zaviazala k takému programu, ktorého naplnenie musí k odchodu z eurozóny viesť. Tu leží hlavná príčina zrážky dvoch protichodných mandátov, ktorými dnes disponujú Tsipras a Merkelová. Nejde, samozrejme, len o Grécko.
Ak pravidlá neprijmeme a nebodaj Grécku ustúpime, môžeme čakať erupciu populizmu a zlé konce eurozóny.