Vlastne už temer dvadsaťročné žonglovanie s tzv. Benešovými dekrétmi bolo pre slovenské historické vedomie a možno aj pre štátnu doktrínu Slovenskej republiky viac na prospech ako na škodu.
Po vyhlásení zvrchovanosti Slovenska vznikla menšia obava, že naša južná hranica platí len pre ten štát, ktorý mierovú zmluvu v Trianone uzavrel. Po rozpade ČSFR sme zistili, že je nielen traumatizujúcou čiarou pre bývalých a súčasných "Uhrov", ale i medzinárodnoprávne garantovanou hranicou novej, dovtedy nejestvujúcej Slovenskej republiky. Aj to vďaka myšlienkam južných susedov o integrite území svätoštefanskej koruny, o vyvolenosti "karpatskej kotliny a priľahlého vesmíru" -- ako tento priestor pomenoval prvý posttotalitný prezident A. Göncz v názve svojej knihy. K našej slovenskosti prispelo aj spochybňovanie, pozastavenie a napokon vypovedanie gabčíkovsko-nagymarosskej zmluvy. Aj sudcovia v Haagu uznali, že Slovenská republika vstúpila do práv Československa. Aj to vďaka žalobe podanej z Budapešti. A potvrdilo sa, že štátna hranica prebieha v strede plavebnej dráhy starého koryta Dunaja, i keď naši južní susedia tvrdili, že Slovensko prehradením ukradlo Maďarom Dunaj.
Na Jozefa v roku 1995 francúzsky premiér Balladur, ktorý chcel pôvodne (po roku 1989) naprávať hranice v strednej Európe, spojil ruky slovenského a maďarského premiéra (Mečiar, Horn) po podpise Zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci. Zakotvila neporušiteľnosť jestvujúcich hraníc a vzdanie sa vzájomných územných nárokov. Stalo sa tak tretíkrát -- tentoraz v matignonskom paláci. Zmluva zakotvila práva a slobody individuálnych osôb patriacich k národnostným menšinám, nie kolektívne práva menšín vrátane takých práv, ktoré by pripúšťali utváranie autonómnych štruktúr na etnickom základe.
Aj vďaka sporom a polemikám sme prišli na to, že "Benešove dekréty" neboli fašistickou ani stalinskou svojvôľou, ale dekrétmi prezidenta ČSR a ratihabíciou sa stali zákonmi a ústavnými zákonmi od svojho začiatku. Že tieto zákony nie sú v rozpore s európskym právom ani s právom "civilizovaných štátov sveta", uznal v roku 1995 vo svojom "náleze" Ústavný súd Českej republiky a v roku 2002 aj EÚ. Pred naším vstupom do EÚ požadoval priamo v Parlamente EÚ maďarský premiér V. Orbán, aby EÚ podmienila naša prijatie zrušením dekrétov, avšak právne dobrozdanie prof. Froweina (2002) potvrdilo, že boli vyvodením dôsledkov z druhej svetovej vojny, že už nemajú právne účinky a nikdy neboli v rozpore s právom EÚ, ktorá vznikla až v roku 1957. Rovnako ako obdobné zákony v Poľsku, v Juhoslávii, vo Francúzsku, v krajinách Beneluxu, Nórsku a Dánsku. Napokon aj v Maďarsku ich uplatňovali voči svojim nyilasovcom a odsunuli 250-tisíc svojich Nemcov.
Dekréty nesmerovali ku genocíde Nemcov ani Maďarov, ale boli vyvodením majetkových, štátoobčianskych, ústavnoprávnych aj medzinárodnoprávnych dôsledkov zo zločinnej vojny, rozbitia Československa, okupácie jeho územia vedenej nacistami a jeho spojencami nielen v Ríme, v Tokiu, ale aj v Budapešti, ako i ľuďmi z "Félvidéku". Tieto dekréty nestíhali osoby iba preto, že ich materinským jazykom bol maďarský či nemecký jazyk. V čase mieru a pokojného spolunažívania sa uplatňuje princíp prezumpcie neviny. V podmienkach zápasu so zločinmi proti mieru, vedeniu vojny a ľudskosti je nevinný iba ten, kto vystúpi osobne proti krutostiam. Nevinnými sa v tom čase staneme iba vtedy, keď nečušíme, ak neslúžime zlu aj nečinnosťou, ale keď niečo proti nemu robíme. Napokon prišiel na to aj B. Bugár, citujúc veľkého maďarského básnika Mihálya Babitsa, "kto medzi vinníkmi mlčí, stane sa spolupáchateľom", "nemôžeme ostať ľahostajní voči amorálnemu a krutému diktátorskému režimu, ktorý pohŕda celým svetom a OSN". Kto nebojuje proti zlu, je tiež páchateľom zla. Je to princíp kolektívnej viny alebo imperatív svedomia?
Škoda, materiálna či morálna, právo na nápravu či nahradenie škody, na ktorú má človek nárok, môže vzniknúť iba z "protiprávneho konania". A k takémuto konaniu nedošlo.
Jozef Beňa, právnik a vysokoškolský učiteľ