Návrh programového vyhlásenia vlády Ivety Radičovej vyvolal početné reakcie. Podľa niektorých komentátorov je príliš ostýchavý a nedostatočne razantný. Odlišne ho vidí Robert Fico, podľa ktorého dokument potvrdzuje, že ide o "pravicovú" (čiže v jeho chápaní "antisociálnu") vládu. Jedným dychom však predseda Smeru dodáva, že vládny program je "podrazom na voličoch", lebo vraj neobsahuje nič z toho, čo terajšie vládne strany sľubovali pred voľbami. Platnosť Ficových slov je otázna už aj preto, že rozlišovanie významu slov zjavne nepatrí k jeho silným stránkam - napríklad narátal v návrhu vládneho programu deväť až desať sľubov na schválenie rôznych ústavných zákonov, pričom v skutočnosti program obsahuje iba záväzok "predložiť návrhy" príslušných zákonov. Až tak veľmi to zase u Roberta Fica neprekvapuje, keďže bývalý premiér už dávnejšie neodlišuje napríklad "legalizáciu" marihuany od jej "dekriminalizácie". "Sľub" alebo "návrh" - aký je v tom rozdiel? A už vôbec mu neprekáža, že programové vyhlásenie jeho vlastnej vlády tiež obsahovalo návrhy na zmeny v ústave (napríklad pri úprave ustanovení o podaniach na Ústavný súd) - to je už zabudnuté, premlčané, takže vlastne ako keby to ani nebolo.
Faktom však je, že pri niektorých otázkach mnohí voliči strán terajšej vládnej koalície môžu pociťovať sklamanie z jej prvých krokov. Nie preto, že by sa nejaký konkrétny sľub nedostal do vládneho programu, ale pre zhovievavý prístup k tomu, čo bolo pred voľbami pre opozíciu neakceptovateľné. Aký iný pocit než sklamanie môžu mať ľudia, ktorých bývalá vládna koalícia pobúrila svojím škandalóznym návrhom "vlasteneckého" zákona, najmä spôsobom jeho presadenia? Najcynickejšie vtedy postupovala proti vtedajším opozičným (dnešným vládnym) politikom, keďže išlo o súčasť rozbehnutej volebnej kampane vládnych strán, o snahu vystaviť opozíciu obvineniam z "antivlastenectva". Dnes týchto politikov (vrátane členov vlády za SDKÚ a premiérky samotnej), zdá sa, až tak veľmi netrápi, že tento zákon, ktorý nie je ničím iným než pomníkom volebnej kampane Smeru a SNS, zostane naďalej v platnosti a bude deformovať vedomie žiakov o vlastenectve. Naozaj si podpredseda KDH myslí, že tento právny nepodarok, vymyslený bývalou koalíciou ako nástroj hrubého nátlaku na opozíciu, je vhodnou pomôckou pri výchove k vlastenectvu? Ak je to tak, potom sa nemožno čudovať, že prístup novej vlády vyvoláva oprávnené roztrpčenie (a aj pocit zrady) u stoviek mladých ľudí, ktorí demonštrovali proti tomuto zákonu pred Prezidentským palácom, a rozčarovanie tisícok ďalších, ktorí vyjadrovali nesúhlas inou formou.
Podobne je to s novelou zákona o štátnom občianstve. Orbánova prihrávka s maďarským zákonom o občianstve spadla na Ficovu vládu pár týždňov pred voľbami ako manna nebeská. Tá ju ihneď využila v živení nacionalistickej hystérie, v zastrašovaní Maďarov a v obviňovaní opozície (konkrétne SDKÚ) z rozbíjania "slovenskej jednoty". Aj to je už premlčané? Bude teda "demokratický štát" zbavovať občianstva svojich občanov proti ich vôli na základe Ficovej "protinovely"? Naozaj je dobrým riešením čakať na to, že svoj zákon zmení Budapešť a my dovtedy budeme odoberať štátne občianstvo ľuďom, ktorí sa na Slovensku narodili a majú tu domov, iba preto, že získali aj občianstvo krajiny, ku ktorej pociťujú kultúrno-jazykovú väzbu?
"Vlasteneckému" zákonu, novele zákona o občianstve, niektorým ďalším normám, presadeným bývalou vládou (novela jazykového zákona, tlačový zákon), chýbal jeden dôležitý rozmer, príznačný pre proces legislatívnej tvorby v demokratickom štáte - slušnosť. Nová vláda má pred sebou dosť náročnú a dlhodobú prácu v sociálno-ekonomickej oblasti, v oblasti právneho štátu a spravodlivosti, nemala by však otáľať s tým, čo môže urobiť už dnes - s reštitúciou slušnosti. Aby nezostala v umŕtvujúcom zajatí neslušnej praxe svojej predchodkyne.
Grigorij Mesežnikov, politológ a prezident Inštitútu pre verejné otázky