Po Maďarsku model pôsobenia vlády jednej strany vyskúša v najbližších najmenej štyroch rokoch aj Slovensko. Akousi iróniou osudu tu k vláde jednej strany viedla „maďarská“ cesta (hoci v Bratislave netrvala tak dlho ako v Budapešti). Podobne ako socialisti a liberáli v Maďarsku svojimi chybnými a sebadiskreditujúcimi krokmi vydláždili cestu Fideszu k pohodlnej väčšine v parlamente, slovenské stredopravé strany sériou nepochopiteľných a – ako sa dnes ukazuje – fatálnych chýb prispeli k triumfálnemu volebnému výsledku ľavicového Smeru-SD.
So založenými rukami
Vo volebnej kampani sa nemusel Smer-SD až tak veľmi namáhať. Neustále opakoval odskúšané heslá o sociálnych istotách a s veľkou spokojnosťou pozoroval, ako sa stredopravé strany, ktoré nedokázali zaistiť fungovanie vlády dlhšie než 15 mesiacov, potápali vo vzájomných útokoch a v neschopnosti reagovať na spravodajské informácie, vytiahnuté zrejme na objednávku agresívnej konkurencie z radov „alternatívnych“ politických novotvarov.
Vládna štvorkoalícia SDKÚ-DS – SaS – KDH – Most-Híd, ktorá vznikla po voľbách 2010, síce pôsobila s veľkým vnútorným napätím a občasnými zádrhmi, mala však celkom reálne vyhliadky na úspešné dokončenie celého volebného obdobia. Dokázala v rámci existujúcich možností skonsolidovať verejné financie, podnikla významné legislatívne kroky v súdnictve, v oblasti zvýšenia transparentnosti a obmedzenia klientelizmu a korupcie, prispela k uvoľneniu napätia v národnostných vzťahoch vnútri krajiny
a k zlepšeniu atmosféry v medzištátnych slovensko-maďarských vzťahoch.
Osudovým sa však pre ňu stalo schvaľovanie tzv. eurovalu v parlamente. Namiesto toho, aby ihneď od začiatku stredopravé strany vyvíjali sústredený tlak na opozičný Smer-SD, ktorý euroval verbálne podporoval a sľuboval svojim socialistickým partnerom v Európe, že zaň zahlasuje, sa začali od leta 2011 škriepiť medzi sebou a navzájom sa vydierať. Nemohli týmto vytvoriť lepšiu situáciu pre Smer-SD, ktorý už iba čakal na to, že mu vládna koalícia, obrazne povedané, prinesie na tanieri hlavu premiérky Ivety Radičovej v podobe spojeného hlasovania o dôvere vlády a o schválení eurovalu. Bola to rituálna politická samovražda, spáchaná pred očami verejnosti. Takú hrubú a neodpustiteľnú chybu neurobila zatiaľ nijaká slovenská vláda od roku 1990.
Zradný euroval
Parlament síce euroval v druhom hlasovaní napokon vďaka Smeru-SD schválil, cenou za to však boli predčasné voľby, ktoré takmer rozdrvili i slovenskú štandardnú pravicu. Z dvoch stredne veľkých strán – SDKÚ-DS a SaS, ktoré v roku 2010 získali dovedna takmer 28 percent hlasov, zostalo iba okyptené torzo (obidve strany s veľkou námahou získali asi po 6 percent hlasov).
Do parlamentu sa so ziskom 8 percent dostalo zoskupenie Obyčajní ľudia, ktoré nie je nijakou stranou a je politicky ťažko predvídateľným voľným združením osôb bez jasného ideologického zafarbenia (jedine čo poslaneckú skupinu okolo Igora Matoviča doteraz spájalo, boli útoky na Smer-SD a kritika „skorumpovaných politikov“, všetkých bez rozdielu), pričom KDH, ktoré sa neopatrne poponáhľalo vyhlásiť za lídra pravice, získalo menej než 9 percent hlasov. Strana Most-Híd po páde vlády a vyhlásení predčasných volieb odmietla ponuku SMK na vytvorenie spoločnej volebnej koalície. Výsledok vzájomnej neústupčivosti maďarských strán je tristný – Most-Híd nedosiahol svoj predvlaňajší zisk a samostatné účinkovanie SMK dopadlo zle – strana znovu zostala pred bránami parlamentu so svojimi viac ako 4 percentami, pritom práve prípadný vstup do parlamentu SMK (alebo 10-percentný zisk spoločnej maďarskej koalície) by mohol zmeniť pomer síl v parlamente.
Ovocie oslabenia
Samostatnou kapitolou, ktorá významne ovplyvnila osud stredopravej koalície, bol vzťah medzi premiérkou Ivetou Radičovou a jej materskou (alebo, ako sa dnes ukazuje, skôr macošskou stranou). Politička, ktorá v roku 2010 dopomohla SDKÚ-DS de facto k politickému víťazstvu, utŕžila za odmenu vnútrostranícke intrigy na svoj účet a demonštratívne slabú podporu.
Celkové oslabenie volebnej podpory a ešte výraznejšia fragmentácia – to je dnešný stav slovenskej pravice po poldruharočnom spoločnom vládnutí. Stredopravé strany sa budú zo svojho volebného výsledku v roku 2012 dlho spamätávať. Začať by mali hlbokou sebareflexiou.
Kto je Grigorij Mesežnikov
Je absolventom Filozofickej fakulty Moskovskej štátnej univerzity. Pôsobil na Univerzite Komenského v Bratislave, neskôr v Politologickom kabinete Slovenskej akadémie vied. Je spoluzakladateľom s súčasným prezidentom Inštitútu pre verejné otázky. Vedie program Vnútorná politika a analyzuje slovenskú politickú scénu.