Predčasné voľby uvrhnú strany do ešte väčšej závislosti od biznisu v pozadí politiky. Kapry si rybník samy nikdy nevypustia, znie okrídlené príslovie, často spomínané pri realistickej korekcii príliš idealistických očakávaní v politike. Len čo všeobecný záujem narazí na úzky záujem politickej elity, je takmer isté, že zvíťazí to druhé.
Podobná logika sa teraz uplatňovala aj pri hľadaní odpovede na otázku, či sa Poslanecká snemovňa rozpustí. Tesne po tom, čo snemovňa nevyslovila dôveru vláde Jiřího Rusnoka a keď zároveň odhalila avizovanú a údajne vitálnu „stojedničku“ ako mŕtvolu, jej rozpustenie sa zdalo ako hotová vec. Ostatne všeobecný alebo verejný záujem je tu úplne jasný: ak nemôže zo snemovne vzísť politická vláda, čo evidentne nemôže, neostáva nič iné ako predčasné voľby, aj keby sa z tých či oných dôvodov tomu či onomu, ba skoro všetkým nehodili.
Ak sa však pozrieme bližšie na určité argumenty alebo dôvody proti, ukážu sa aj trvácnejšie či všeobecnejšie problémy českej politiky, ktoré predčasné voľby určite nezlepšia – ba práve naopak. Začnime od jedincov. O hypotékach a závislosti radu zákonodarcov od nich sa toho popísalo už veľa, avšak aj bez hypoték je samorozpustenie snemovne z hľadiska zázemia poslanca predsa len celkom šok. Zo dňa na deň proste koniec, niečo ako výpoveď na hodinu: zrazu žiadna platená asistentka, kancelária v Prahe ani v regióne, žiadny platený služobný mobil. A rýchla kampaň predo dvermi, či skôr rovno na krku.
Ťažko sa čudovať, že rad poslancov a poslankýň, najmä tých, ktorých šanca na návrat sa rovná nule, predstava rozpustenej snemovne úprimne desí. Prekérnu situáciu potom tiež neobyčajne podnecuje vynaliezavosť zákonodarcov, pokiaľ ide o dôvody hovoriace proti predčasnému koncu volebného obdobia: odrazu aj zákony, ktoré by inak v legislatívnom procese asi zostali trčať minimálne ešte niekoľko mesiacov (alebo v ňom zbytočne trčia niekedy aj niekoľko rokov), sú považované za nenahraditeľné a zrelé na rýchle jesenné prerokovanie.
Josef Mlejnek jr.,
Lidové noviny