Keď v minulých mesiacoch bola na programe rokovaní výkonnej rady Európskej centrálnej banky (ECB) téma reformy hlasovacích pravidiel, bola atmosféra zasadaní napätá. Po výzvach zástupcov národných centrálnych bánk myslieť na európskej úrovni nebolo ani stopy. Napokon išlo predsa o zrušenie súčasného princípu, na základe ktorého majú všetci guvernéri pri rozhodnutiach rovnaké práva. Po rozšírení Európskej menovej únie (EMÚ) budú hlasovacie práva rozdelené inak.
Predstava nevýhodnej pozície krajiny a jej predstaviteľa totiž rozbila cieľ zameraný na vytvorenie udržateľných a reálnych podmienok na tvorbu celoeurópskej peňažnej politiky. A tak sa z guvernérov stali handrkujúci sa trhovníci. Návrh, na ktorom sa napokon členovia výkonnej rady dohodli, je však pre Európu neuspokojivý. Odvoláva totiž záruku, ktorú obyvateľom menovej únie dáva Maastrichtská dohoda. A to tú, že ECB aj po 10 rokoch bude zabezpečovať stabilitu cien.
Reformný model obsahuje striedanie hlasovacích práv, takže veľké krajiny v určitom období stratia možnosť rozhodovať o peňažnej politike. Návrh teda umožňuje takú peňažnú politiku, ktorá odporuje záujmom piatich najväčších štátov predstavujúcich 75 až 80 % hospodárskej sily eurozóny. V podstate je možné hovoriť o víťazstve malých krajín nad veľkými. V takomto prípade sú reálne konštelácie, v ktorých štáty, ako Slovensko, Slovinsko, Litva, Poľsko a Rumunsko, budú spolu s výkonnou radou rozhodovať o úrokovej politike celej EMÚ. Tieto malé krajiny s 20- až 25-percentnou ekonomickou silou tak budú môcť veľkých susedov prehlasovať, dokonca aj v prípade, že rada bude hlasovať v prospech silných krajín.
Argument, že nové pravidlá posilňujú pozíciu veľkých štátov, neobstojí. Pokiaľ sa totiž rozhodnutia o menovej politike prijímajú na základe vzájomnej dohody, musí každý člen o svojich argumentoch presvedčiť ostatných. V prípade nového modelu sa však člen výkonnej rady nemusí na diskusii ani zúčastniť, stačí mu len v správnom okamihu zdvihnúť ruku. Nový model dáva zelenú definitívnemu odklonu od politiky stability. Budúce členské štáty, ktoré sa zväčša nachádzajú v procese ekonomickej transformácie, sú totiž ochotné akceptovať aj vyššiu mieru inflácie, čím by však mohli ohroziť stabilitu eura. No aj samotné veľké štáty majú svoj názor: nikdy skutočne neprijali Nemeckom vnútený diktát politiky stability, a tak sa množia obavy z klesajúcej rozpočtovej disciplíny.
StoryEditor