Výsledok župných volieb Roberta Fica zabolel viac, ako sme si mysleli. Keď prehral v súboji o kreslo prezidenta, odniesli si to nevýrazní ministri – opotrebovaný Dušan Čaplovič a Tomáš Malatinský bez straníckeho krytia. Premiér zrejme počúvol názory komentátorov, podľa ktorých žiadne personálne „refreše“ tentoraz nezaberú.
V studenej vojne s prezidentom preto priložil poriadne pod kotol. Správne predpokladal, že jeho požiadavka, aby prezident vyplatil milión eur za neoprávnené používanie služobného lietadla, prekryje celú tlačovú konferenciu o Zákonníku práce. A presne o prekrytie tu ide.
Keď Robert Fico vyhlási, že niečo hovorí „bez akéhokoľvek hnevu“, signalizuje to problém, od ktorého treba za každú cenu odviesť pozornosť. Pamätáme si, ako „absolútne kľudne“ označil novinárov za špinavé protislovenské prostitútky.
Médiám tým podhodil červeného sleďa a spoliehal sa, že ho budú pitvať namiesto toho, aby sa venovali podozreniam z manipulácie verejného obstarávania pri slovenskom predsedníctve v Rade EÚ. Ak taktika dymovej clony už raz zabrala, prečo ju nezopakovať?
Prímerie medzi premiérom a prezidentom nikdy nevydrží dlho. Ak by sme chceli byť zlomyseľní, napísali by sme, že rany na egu, ktoré Robertovi Ficovi spôsobil Andrej Kiska v roku 2014, sa stále nezahojili a premiér čaká na príležitosť, aby mu poníženie vrátil.
Prezident by sa mohol vo vyjadreniach o mafiánskom štáte a zneužívaní polície na politický boj mierniť. Ak nie pre nič iné, tak preto, aby aspoň prezident, ktorého mnohí vnímajú ako jeden z mála svetlých prvkov na politickej scéne, neťahal verejnú debatu do suterénu.
Ťažko očakávať, že traja najvyšší ústavní činitelia dokážu nájsť konsenzus v zásadných politických otázkach, keď si dvaja vymieňajú odkazy cez médiá a tretí reční o slovanskej vzájomnosti. Slovensko sa ústami premiéra nedávno hrdilo, že je ostrovom demokracie.
K tej patrí aj istý štandard vzťahov medzi inštitúciami a politikmi. Zatiaľ sme nedospeli k časomiere pred prezidentským palácom, rátajúcej čas do konca funkčného obdobia. Keď premiér vystavuje faktúru prezidentovi, vracia tým krajinu k prízemnosti deväťdesiatych rokov. Aspoň sa už nemusíme obávať toho tajomného jadra. S takýmito spôsobmi doň naozaj nepatríme.