Nestáva sa často, aby ustanovujúci snem politickej strany vyzeral ako kombinácia popového koncertu, Ted Talks, stand-up komédie a akoby mimochodom (väčšinou za zatvorenými dverami) aj politickej rutiny.
Kto musel pretrpieť napríklad decembrový snem násilnejšej slovenskej strany, pocítil rozdiel.
Politický marketing má rôzne podoby. Z niekoho sa stáva Majster poriadok, čo sľubuje dokonale vyprať špinu, z iného gazda s vysúkanými rukávmi a šošovkami miesto okuliarov.
Progresívne Slovensko stavilo na Puding Pani Elvisovej a intelektuálne prednášky. Ak však odhliadneme od formy prezentácie, politická revolúcia sa nekoná.
Strana (pardon, hnutie) zdôrazňuje, že je budovaná zdola. Podľa toho, že predsedom sa stal jediný kandidát, hlavný darca a najmedializovanejšia tvár hnutia Ivan Štefunko, by ste to neuhádli.
121 zakladajúcich členov tiež nesvedčí o masovej základni. Iste, je to tridsaťkrát viac, ako mali Obyčajní ľudia, ale ak by Andrej Danko neotáľal so zákonom o politických stranách, Progresívne Slovensko by nevzniklo.
Nemalo by dosť členov. Sľubom vniesť do politiky odbornosť by možno voči ostatným stranám vymedzili pred rokom, no teraz sa len zaradia do opozičného zástupu, ktorý sa predbieha v predstavovaní tieňových vlád a expertných tímlídrov.
Veľké prekvapenia nepriniesli ani prejavy novozvoleného vedenia. Zdá sa, že strana príliš nestojí o nálepku spolku slniečkarov. Vie, že otvárať povedzme tému migrantov by bola politická samovražda. Tieto hodnoty komunikuje skôr cez rovnosť príležitostí, ľudskú dôstojnosť, fungujúce verejné služby a dôveru v štát. Inými slovami, hnutiu by pristal aj názov Sloboda a solidarita.
K najzásadnejšiemu vyhláseniu tak predsedu dotlačili až novinári. Jednoznačné odmietnutie Smeru je možno prekvapujúce, no programové priority, personálne obsadenie a politická konkurencia strane nedávali veľmi na výber.
V prípade volebného úspechu ich tak čaká spolupráca s „exorcistami“ z OĽaNO, Richardom Sulíkom, ktorý prorokuje, že budú chcieť masívne zvyšovať dane, či s Miroslavom Beblavým, ktorý odmieta kultúrne vojny.
Tých 95 percent členov bez politickej skúsenosti sa bude musieť veľmi rýchlo naučiť, že politika je umením možného, najmä ak chce deň po voľbách začať meniť krajinu. Ako sme sa mohli presvedčiť v roku 2011, daň za nováčikov vo vláde nakoniec zaplatí celá krajina.
Kto chce mať vo voľbách 20 percent, musí byť tak trochu populista. Debaty o exponenciálnych technológiách, Aristotelovej filozofii a jungovských archetypoch nesporne ukazujú, že strana dokáže prekročiť bežné myšlienkové rámce slovenskej politiky, no na volebný úspech treba vystúpiť z bubliny svojej cieľovej skupiny. Návrhmi, aby si úradníci povinne zakladali profily na LinkedIn-e sa to však nepodarí.
Jednu stranu, ktorá stavila na mladých voličov a odbornosť, odmietala politikárčenie a nechcela sa ideologicky vyhraniť, pretože „je jedno, či je mačka čierna, alebo biela, hlavné je, že chytá myši“. Poučila sa, stavila na taktiku „ľavice v krajine veriacich“ a dnes má trojnásobného premiéra.
Progresívne Slovensko azda nie je cynickým podnikateľským projektom ako Smer, ale ak nechce skončiť ako ďalšia trojpercentná strana, bude musieť vystúpiť zo svojej zóny komfortu. Má na to ešte dva roky.