Peter Pellegrini mal jednoduchú možnosť, ako sa vyhnúť facke od prezidenta Andreja Kisku, ktorý mu odmietol prvý návrh vlády.
Stačilo, aby hlavu štátu obišiel a mená si nechal odobriť vyššie. Na mieste, kde o svoju dovtedy bezpečnú pozíciu prišli i dvaja politickí suveréni – Robertovia Fico a Kaliňák. Na ulici.
Áno, je to neštandardné, no to je aj situácia. Ak sme svedkami najmasovejších demonštrácií od novembra 1989 – nedá sa hlas ulice obísť obvyklým ignorovaním. Ministrovi vnútra totiž musí veriť verejnosť. Ak trojkoalícia žiada rešpektovanie výsledkov volieb, pôsobí vágne.
Dnes by Most-Híd a torzo Siete, ktorá už ani nie je súčasťou vlády, sotva preukázali, že za nimi stále stojí takmer 316-tisíc ľudí, ktorí im dali svoj hlas vo voľbách. Aj preto by malo byť v záujme budúceho premiéra predstúpiť pred prezidenta s väčšou podporou, ako je 79 poslancov.
Tu sa však žiada dodať, že hlava štátu nie je tribúnom ulice, ale prezidentom všetkých občanov a moderátor spoločenského zmieru – na rozdiel napríklad od USA má u nás ušľachtilejšie poslanie ako riadiť vládu. Aj preto by nemal na hrane ústavy lustrovať kandidátov, ale skôr posadiť za jeden stôl protestujúcich a dezignovaného premiéra, aby sa dohodli.
Samozrejme, premiér má svoju suverenitu a nemusí rešpektovať každý nezmysel, čo zakričí ulica. No ak to myslí vážne, malo by byť jeho cieľom hľadať zmierenie s protestujúcimi.
Paradoxne ich počúvaním môže vyvrátiť všeobecné presvedčenie, že autonómia premiéra pri menovaní vlády sa už dávno rozpustila v pohári koly.