Vstupom Bélu Bugára získala prezidentská kampaň – pri všetkej úcte k Františkovi Mikloškovi – najvýraznejšieho kandidáta. Samozrejme, nie preferenčne. Bugár sa prezidentom nestane. Máme na mysli skôr jeho politický „background“.
Predseda vládnej strany a služobne najstarší aktívny politik nie je typickým uchádzačom o Grasalkovičov palác. Častejšie sú stranícke dvojky či nižšie čísla, občianski kandidáti alebo vyslúžilci snažiaci sa o politický revival.
Nie, nezabudli sme na kandidatúru Vladimíra Mečiara či Roberta Fica. Profil najpodobnejší Bugárovmu však mal jediný prezident – Rudolf Schuster v roku 1999.
Predstava, že Bugár vždy patril medzi najpopulárnejších politikov, ale „kolaboráciou“ so Smerom si zničil starostlivo budovaný imidž „nášho Maďara“, je tak trochu politickým mýtom. Pravda, boli už aj prieskumy, z ktorých vyšiel ako najdôveryhodnejší politik – dokonca aj po vstupe do súčasnej koalície – ale v prieskumoch spontánnej dôvery sa dlhodobo moce prinajlepšom okolo desiatich percent.
Mýtom je aj matovičovský naratív o zrade. Teda aspoň z pohľadu voličov Mosta. Perlička: Bugár je pre nich dôveryhodnejší ako Matovič pre tých svojich. Dôveruje mu 95 percent voličov Mosta. Matovičovi len 89 percent voličov OĽaNO. A práve segment svojich voličov je ten, ktorý Bugár potrebuje najviac.
Predseda Mosta môže tvrdiť, že SMK nezohrala pri ich úvahách žiadnu úlohu, ale takmer stotisíc hlasov pre Gyulu Bárdosa z roku 2014 pravdepodobne zavážilo. Bárdos získal o polovicu viac ako spoločný kandidát Ľudovej platformy Pavol Hrušovský s podporou Mosta. Bugárovci tentoraz nechcú prenechať juhoslovenského voliča konkurencii zadarmo. Najmä keď sa môže o rok neskôr každý hlas ukázať ako rozhodujúci.
Dostatočným víťazstvom by pre nich bolo obhájenie postu lídra maďarskej menšinovej politickej scény. Lenže nezabúdajme, ako prezidentské voľby pred štyrmi rokmi urobili z Radoslava Procházku lídra pravice a ako s týmto mandátom naložil.
Argument Hrušovským možno použiť aj na prognózy, že Bugárova kandidatúra je len strategickou predohrou parlamentných volieb. Vypadnutie KDH a SDKÚ z parlamentu pritom nechceme pripisovať len ich trojpercentnému kandidátovi.
Príčiny boli hlbšie a úpadok pravice dlhodobejší. Výberom Hrušovského ich však len potvrdili a voličom dali ďalší dôvod, prečo ich už o dva roky nevoliť. Vypisovať politický nekrológ Mostu nemienime, no v stávke je viac, ako riziko z prípadnej hanby.
Záver korunuje dielo, vravieval Ovídius. Béla Bugár tiež aspoň v kútiku duše chce svoju dlhú kariéru – skôr kariéru pragmatika ako štátnika – zavŕšiť štátotvorne. Zrejme sa mu to nepodarí, rovnako ako to nevyšlo Mečiarovi a Ficovi, ktorí túžili po tom istom.
Prezident inej národnosti by bol pre Slovensko historickým momentom a dôkazom, že sme sa stali naozaj politickým národom. Okrem otázky, či na to Slovensko dozrelo, by však mala zaznieť aj otázka, či takýmto prezidentom národného zmierenia môže byť technológ moci ako Béla Bugár.
Vo svojom prejave na sneme Mosta vyhlásil, že len tí, ktorí robia veci z presvedčenia, to dokážu. Najlepší dôkaz, že to Bugár nedokáže, nám dala jeho vlastná strana. Človeka, ktorý chce už o rok stáť nad politikou, zvolili delegáti snemu za predsedu na ďalšie štyri roky. Ani len protikandidáta nenašli.