Venezuela je pre slovenskú ekonomiku prakticky bezvýznamná a ani slovenskí turisti sa do nej nikdy príliš nehrnuli. Môže prevládať pocit, že popri vlastných problémoch sa môžeme na Venezuelu pozerať len ako na vzdialenú exotickú bizarnosť.
Bola by to chyba. Venezuela sa totiž na dve dekády stala unikátnym ekonomickým laboratóriom, v ktorom sa otestoval mix ekonomických opatrení, o ktorých sníva aj nejeden politik vyspelého sveta, nehovoriac o tých slovenských. Otestoval – a fatálne zlyhal.
Spočiatku som sa nazdával, že rozsah katastrofy je taký zdrvujúci a rýchlo postupujúci, že kedysi hluční obhajcovia Chávezových krokov utrpia rozsiahlu amnéziu a zabudnú aj to, na ktorom kontinente tento štát leží. Uznajte, obyvatelia kedysi bohatej krajiny sa za pár rokov zmenili na národ chudákov, bojujúcich s krysami o zvyšky jedla z kontajnerov. No tak, ako sa rýchlo pozbierali obhajcovia sovietskeho socializmu po kolapse východného bloku v 80. rokoch, pozbierali sa aj obhajcovia „bolívarského“ socializmu.
Ich argument amerických sankcií je smiešny. Prvé všeobecné sankcie sa zjavili až v roku 2018. To už boli kontajnery v Caracase dávno vylízané do jagava. Aj argument klesajúcich cien ropy je prázdny. Cena rovnako klesla napríklad aj pre Nórsko, a napriek tomu dnes nečelíme emigračnej vlne Vikingov. Čo je podstatnejšie – napriek poklesu je dnes cena ropy výrazne vyššie, ako bola v čase Chávezovho nástupu. Cena ropy sa len vrátila do normálu.
Nie, vinník venezuelskej katastrofy je jasný. Je ním extrémny nárast výdavkov, na ktorý príjmy z ropy nestačili, ani keď cena ropy rástla. Výdavky, ktoré boli zároveň použité mimoriadne neefektívne. Desiatky miliárd dolárov rozdané spriateleným režimom, tisíce nedokončených infraštruktúrnych projektov. Spomínaní Nóri si zatiaľ v špeciálnom fonde ušetrili viac ako tisíc miliárd dolárov z ropných príjmov.
Príval peňazí z ropy a po čase aj zo štátnych tlačiarní zatlačil na ceny. Tomu sa vláda bránila ďalšou ukážkovou chybou – reguláciou cien. Aj slovenskí politici si myslia, že keď rozkážu, ceny prestanú rásť. Venezuela zašla ďalej a nasadila armádu, aby ceny kontrolovala. Kto poslúchol, skrachoval, pretože s regulovanými cenami nedosiahol potrebnú ziskovosť. Kto neposlúchol, toho znárodnili – a následne skrachoval tiež, pretože štátom dosadený manažment mal priority jasné.
Bezbrehé plytvanie, neodkladanie si na budúcnosť, regulácie cien, znárodňovanie a podriaďovanie podnikov politickým záujmom, hľadanie vonkajšieho nepriateľa – neznie vám to známo? Preto treba mať venezuelský príbeh na pamäti.