Nosnou kostrou slovenskej ekonomiky je automobilový priemysel. Keď veľká trojka (Volkswagen, Peugeot, Kia) dokončila u nás svoje výrobné linky a výroba sa rozbehla naplno, stali sme sa krajinou s najvyššou produkciou áut na jedného obyvateľa na svete. Detroit Európy bol častý prívlastok a znelo to hrdo. Ešte prednedávnom odhadovaná produkcia v objeme 1,1 mil. nových áut na rok 2010 a z toho vyplývajúci 30-percentný podiel na zahraničnom exporte bol impozantný a závideniahodný. Dnes sú tie odhady úplne inde. Prečo?
V čase krízy najväčší prepad tržieb zaznamenáva luxusný tovar a autá medzi tento druh tovaru patria. Automobilový trh v USA padol zatiaľ o 40 % a Európa tiež nezaostáva, keď napr. v Taliansku klesol predaj áut o tretinu a v Nemecku o 14 percent. Výrobné linky sa zastavujú, z trojzmennej prevádzke sa prechádza na jednu (napr. slovenská Kia), parkoviská s vyrobenými autami sa rýchlo plnia. Na celom svete je vyrobených toľko nových áut, že keby sa v priebehu roka nevyrobilo už ani jedno, tak by zásoby postačili dopytu. Americké automobilky sú pred krachom a zoštátnením, európske k tomu nemajú ďaleko a tie japonské navyše ničí silnejúci japonský jen.
Automobilový priemysel sveta je vo vážnej kríze. Bude čakať na koniec recesie svetovej ekonomiky a taktiež na ďalšie štátne finančné stimuly, ktoré ho podporia. Tie určite prídu, no mali by byť podmienené. Napríklad požiadavkou vyrábať lacnejšie a hlavne ekologickejšie vozidlá. Mal by vzniknúť všeobecný medzinárodný tlak vytiahnuť z trezorov nové technológie ekologického pohonu a so štátnymi stimulmi dotiahnuť ich vývoj a rozbehnúť výrobu. Tak by sa naplnilo to známe, že všetko zlé je na niečo dobré. Nehovoriac o tom, že by sme sa vďaka tomu dostali aj k riešeniu iného vážneho problému zvaného ropa.
Francúzski, nemeckí či kórejskí investori k nám prišli postaviť svoje fabriky na autá s jediným cieľom -- zarobiť. Nebolo to pre múdrosť našich politikov, ani pre šikovné ručičky našich robotníkov. Určite zavážilo výhodné daňové zaťaženie, nízka cena práce, dostupnosť pracovnej sily, dobrá poloha či štátne stimuly. Všetko toto zlepšovalo ich prepočet ziskovosti. Postaviť linky, 15 rokov produkovať autá, potom to zabaliť a ísť ďalej. Chladná kalkulácia tvrdého podnikateľa. Ako sa zmení v týchto nových podmienkach? Závisí to od mnohých vecí. Napríklad aj od toho, či automobilky ostanú v súkromných rukách, alebo budú zoštátnené. V tom druhom prípade musíme slová francúzskeho prezidenta Sarkozyho o presunutí výroby do Francúzska brať vážne.
Ak sa doteraz počítalo s tým, že výrobné linky na výrobu áut ostanú u nás minimálne 15 rokov, tak vinou hospodárskej krízy to tak nemusí byť. V krátkom čase investori začnú presúvať figúrky svojich výrobných liniek po svetovej globalizačnej mape. Urobia to opäť tak, aby z toho mali čo najväčší zisk. Nehľadiac na svoje predchádzajúce rozhodnutie.
Slovensko sa stalo montážnou halou svetových investorov. Hlavne preto, že domáce podnikateľské subjekty nevlastnia dôležité patenty či moderné technológie a už vôbec nemajú peniaze na ich vlastnú realizáciu. Ak teda štát v minulosti investoval do prítomnosti automobilového a iného priemyslu u nás nemalé investície a stimuly, mal by sa snažiť aj o ich uchovanie. Hlavne tým, že v čase krízy ešte viac zlepší podnikateľské prostredie. Najúčinnejšie by bolo zníženie daňového a aj odvodového zaťaženia pre občanov a podnikateľov, hoci len o symbolické percento či dve. To stačí. Investori budú hodnotiť snahu. A nielen tí, ktorí už u nás sú. V opačnom prípade nám v krátkom čase hrozia prázdne haly a dlhé rady pred úradmi práce.
Nakoniec niečo pre občanov. Viete, akú hodnotu stratí nové auto, ktoré stojí tri roky na parkovisku? Veľkú. Ak plánujete kúpiť nové auto, počkajte rok, budú lacnejšie.
Peter Karailiev