Kto má dôvod oslavovať spoločnú menu

Od vzniku Európskej centrálnej banky už uplynulo desať rokov, ale zdá sa, ako by to bolo včera. Jej vytvorenie bolo posledným nevyhnutným krokom k následnému zavedeniu eura, meny, ktorú si za svoju vzali viaceré európske krajiny. Bez veľkej nostalgie tieto štáty zabudli na svoje marky, franky, líry.
Európska centrálna banka zvolila osvedčené prístupy centrálneho bankovníctva a svojej úlohy sa zhostila pomerne dobre. Nebolo v tom nič revolučné, a - našťastie - ani nepotrebovalo byť. Rýchlo si vytvorila istú fungujúcu stratégiu menovej politiky, darilo sa jej držať infláciu pod kontrolou a prispela k tomu, že sa euro stalo v medzinárodnom meradle uznávanou menou. Napriek tomu nejde o žiaden veľký úspech. Prečo?
Musíme sa pýtať, či majú dôvod na oslavy aj členské krajiny eurozóny a predovšetkým ich občania. Tu je to trochu zložitejšie - celkovo neuspokojivý hospodársky rast, navyše s veľkými rozdielmi medzi krajinami. Veľké rozdiely v mierach inflácie, aj keď v jednej menovej oblasti má byť - ak by bola skutočne menovou oblasťou či zónou - miera inflácie iba jedna (rovnako, ako je len jedna inflácia v menovej "zóne“ Česká republika).
Pred desiatimi rokmi bola eurozóna predovšetkým politickým projektom, myslelo sa, že to neprekáža a verilo sa, že sa jej nevyhnutné ekonomické predpoklady vytvoria dodatočne. Že v Európe vznikne natoľko homogénny ekonomický útvar, tzv. optimálna menová oblasť, pre ktorý nebude spoločná mena príťažou, ale výhodou. Tieto nádeje sa doteraz nenaplnili, čo ma neprekvapuje. Za to by som nikoho nekritizoval. Má to však svoje dôsledky. Európski politici si od eura sľubovali zrýchlenie hospodárskeho rastu v Európe, ale od momentu jeho zavedenia došlo v porovnaní s predchádzajúcimi troma desaťročiam k ďalšiemu spomaleniu.
Eurozóna navyše vykazuje pomalší rast než Európska únia ako celok, aj ako Spojené štáty. Spomalil sa tiež rast produktivity práce a rast celkovej produktivity faktorov. Ten oproti dvadsaťročiu "pred eurom“ klesol na polovicu.
Pri pohľade na infláciu je zrejmé, že namiesto "zjednotenia“ inflácie sa vyprofilovali dve skupiny krajín, z ktorých jedna má infláciu trvale vysokú, druhá nízku. V období rokov 2000 - 2006 inflácia v šiestich z pôvodných dvanástich krajín eurozóny prekračovala povinné, tzv. maastrichtské kritérium. Nie je tajomstvom, že krajiny s nadpriemernou infláciou pri jednotnom menovom kurze postupne strácajú konkurencieschopnosť, a naopak. Napríklad Nemecko bolo spoločnou menovou politikou tlačené k deflácii, čo brzdilo jeho rast.
Rozdiely v inflácii sa môžu s rozširovaním eurozóny a s nepríjemnými menovými impulzmi ešte vyostriť. V Slovinsku, ktoré do eurozóny vstúpilo v januári 2007, stúpla inflácia z 1,6 percenta pred vstupom na 5,7 percenta na konci prvého roku členstva a na 6,9 percenta v marci 2008. Táto krajina má dnes najvyššiu infláciu z celej eurozóny, a to napriek tomu, že sa jej relatívna cenová hladina už pri vstupe blížila k 80 percentám priemeru eurozóny. Odborníci sa netaja tým, že keď do eurozóny vstúpi Slovensko, ktorého relatívna cenová hladina je podstatne nižšia (59 percent), čaká krajinu veľký nárast miery inflácie. Proinflačne pôsobí už samotné pevné fixovanie vlastnej meny na euro - v pobaltských štátoch sa dnes miery inflácie kvôli tomu pohybujú medzi 12 a 17,5 percenta. To sa nedá vysvetliť iba rastom cien potravín a surovín vo svete.
Okrem eura je príčinou neuspokojivého ekonomického rastu celková politika Európskej únie a neochota vlád vykonať potrebné reformy.
Zo strany Frankfurtu i Bruselu zaznievajú k desaťročnému výročiu eura osvedčené výzvy na väčšiu rozpočtovú disciplínu, na zdokonalenie "Paktu stability a rastu“ a na rozhodnejšie štrukturálne reformy. Volá sa po zlepšení trhu práce a pripúšťa sa potreba "začať viac pracovať“. Radšej sa však mlčí o tom, že mnohé z problémov eurozóny prináša sama spoločná mena, zavedená pre nehomogénnu skupinu krajín, z ktorých by každá potrebovala iné úrokové sadzby a iný vývoj kurzu.
Európska komisia - v priamom rozpore s týmito poznatkami - vyhlásila za najvýznamnejší krok k posilneniu prosperity eurozóny užšiu politickú úniu. Vnútri eurozóny by vďaka tomu malo dôjsť k zosilnenému riadeniu a koordinácii národných hospodárskych politík. Členské štáty sa majú vzdať ďalšej časti svojich právomocí a uskutočňovať centrálne určované "štrukturálne reformy“.
Navonok má eurozóna "hovoriť jedným hlasom“. Veľké nádeje pre utuženie disciplíny vkladá Európska komisia do Lisabonskej zmluvy.
Svetová ekonomická situácia sa však v súčasnosti výrazne mení. O väčšie miesto na slnku sa hlásia krajiny ako Čína, India a Brazília, celosvetovo rastie dopyt po surovinách a potravinách a zvyšujú sa ich ceny, zostruje sa medzinárodná konkurencia. Bruselskí úradníci nie sú schopní reagovať na meniace sa podmienky, podceňujú hroziacu tvrdšiu konkurenciu o svetové zdroje surovín a potravín a nové výzvy, ktoré prináša emancipácia veľkých, v minulosti zaostalých krajín. Namiesto toho slepo trvajú na "boji s klimatickými zmenami“ ako na najvýznamnejšej agende.
Ak sa Európa včas neprebudí, čakajú ju ťažké časy. Každá ekonomika eurozóny si bude musieť hľadať vlastnú cestu, ako premeniť nové hrozby na nové príležitosti. Spoločná menová politika im v tom nepomôže. Už dnes na členské krajiny rôzne vplýva zhodnotenie eura oproti doláru, rast cien energií, potravín a surovín, zmena exportných podmienok a rastúca konkurencia hlavne ázijského tovaru.
V tejto súvislosti sa dajú očakávať zvýšené tlaky politikov na Európsku centrálnu banku ˇ la Sarkozy, aby prispôsobila svoju menovú politiku potrebám najväčších a najvplyvnejších krajín eurozóny. Dekádu od svojho založenia sa tak ECB dostáva pod oveľa silnejšie tlaky, než akým musela čeliť doteraz. Z menovej politiky sa stáva významné politikum a zo spoločnej meny sa môže stať ľahký terč, keď sa budú politici niektorých krajín snažiť odvrátiť nespokojnosť občanov s ekonomickou situáciou od svojich dverí na inú adresu.
Pre to všetko je správne, aby bola Česká republika k zavedeniu eura skôr skeptická a zdržanlivá. Už dnes na nás Brusel netlačí tak, ako skôr - a vie prečo. Euro v praxi ukázalo, že spraviť ekonomicky nehomogénnu Európu homogénnym celkom politickým rozhodnutím je politické inžinierstvo par excelance, a že ani zďaleka všetkým krajinám neprospieva.

Václav Klaus, prezident Českej republiky, Prevzaté z Hospodářskych novin, Praha Redakčne krátené