História sa niekedy opakuje až príliš v krátkych úsekoch. Presne pred týždňom sme po stredajšom rokovaní vlády napísali, že lockdown je mäkší, ako sme sa obávali. Nasledoval piatok, v rámci ktorého minister zdravotníctva vydesil potrebou zatvoriť krajinu čo najviac a najrýchlejšie. A prišlo ďalšie stredajšie rokovanie a opäť môžeme povedať, že lockdown je mäkší, ako sme sa obávali.
Určite treba oceniť, že vláda technokraticky nezasiahla do individuálnych rodinných situácií. Väčšie otázniky vzbudzuje výnimka pre lyžovačky či návštevu kostolov – lebo práve to naráža na pôvodný úmysel vyhnúť sa masovým stretnutiam. Ale zas, na protežantov sme si už zvykli.
Podstatné je čosi iné. Práve voľnejšie nastavenie pravidiel si doslova pýta štátnické apely na zodpovednosť. Tie však chýbali, najnovšie opatrenia po rokovaní nepredstavil ani jeden z predsedov vládnych strán. Základom kompromisu je, že každý bude s niečím nespokojný. Napriek tomu si však situácia žiada štátnicke gestá, nie trucovanie.
Namiesto lídrov koaličných subjektov sme videli prezentovať prijaté opatrenia straníckych sekundantov. Tí navyše uviedli, že nemajú čas vysvetľovať ľuďom, čo prijali a preto bol priestor iba na päť otázok.
Následne sa na bočnom brífingu mimo tlačovkovej miestnosti premiér Igor Matovič iba posťažoval na svojich tradičných nepriateľov a dodal, že lockdown nemusel byť, keby sme sa plošne testovali. Hoci jeho vystúpenie netrvalo ani 10 minút, zhrnul v ňom viacero chýb, pre ktoré je zrejmé, že boj proti covidu nezvláda.
V takej situácii sa vo vyspelých demokratických krajinách začína o demisii hovoriť v prvej, nie tretej osobe, ako sme videli v Rádiu Expres, keď opäť hľadal vinníkov inde.
Čo konkrétne premiérovi vyčítame?...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.