Už Cézar vedel, že lásku davov si môže kúpiť jedlom. Kľúčom k priazni pospolitého ľudu neboli vojenské víťazstvá, ale lacné obilie. Aspoň tak to o ňom píše rímsky básnik Lucanus vo svojom epose Farsalské pole. Za dvetisíc rokov sa toho veľa nezmenilo. Keď inflácia trvalo stúpne, spôsobí to frflanie vo všetkých jazykoch sveta.
Tiež sa roztočí špirála problémov vo finančnom systéme, ktorý si dekádou ultra lacných peňazí akosi privykol na to, že centrálne banky reagujú na každú krízu zlacňovaním úrokov. Tentoraz to môže byť inak. Úrokové sadzby môžu ísť z nuly len do mínusu. Toto pre štátny dlh donedávna nepoznané teritórium je novou realitou. No keď aj za korporátne riziko budú musieť investori platiť, základy ekonómie sa otrasú v základoch.
Zhubná podstata šoku
Hoci bola reakcia fiškálnej a menovej politiky na koronakrízu okamžitá a konečný prepad hospodárskej aktivity v minulom roku je nakoniec menší, ako sa pôvodne očakávalo, podstata dopytového a ponukového šoku je zhubná. Svet pomerne rýchlo prišiel s vakcináciou, ktorá je efektívnou hradbou proti pandémii, dlhodobé dôsledky záplavy likvidity si však možno vyberú svoju daň v podobe trvalého zvýšenia cenovej hladiny.
Potravinový index z dielne poľnohospodárskej agentúry Organizácie spojených národov je na šesťročnom maxime. Ceny poľnohospodárskych komodít sú v dôsledku kombinácie meteorologických faktorov a chorôb ako africký mor ošípaných či vtáčia chrípka čoraz vyššie a vyššie. Na čoraz drahšie potraviny pritom v minulosti doplatili celé ríše. Prejavom hyperinflácie bolo, že cena obilia v antickom Ríme za 75 rokov v treťom storočí nášho letopočtu stúpla o 1 600 percent. Ríša síce prežila, no z drahoty sa nikdy celkom nepozviechala a čakal ju už len úpadok.
Globálne vyššia inflácia sa dnes zdá neodvrátiteľná. Či chceme, alebo nie, jej výška tento rok pravdepodobne prekvapí viaceré centrálne banky napriek tomu, že sprievodným znakom krízy ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.