V Hospodárskych novinách boli uverejnené dva príspevky k problematike vymáhania pohľadávok a vydierania. Podľa jedného názoru (HN 4. 9. 2008) nemôže byť štandardným a zákonným postupom, ak veriteľ vyzve dlžníka na úhradu a zároveň uvedie, že ak nebude pohľadávka splnená, potom podá trestné oznámenie. Autor tohto názoru ďalej tvrdí, že medzi metódy vymáhania pohľadávok by nemala patriť vyhrážka podaním trestného oznámenia, pretože ju orgány činné v trestnom konaní stíhajú ako hrozbu inej ťažkej ujmy pri zločine vydierania.
Zrejme tento názor vychádza zo zlej interpretácie súdneho rozhodnutia z 80. rokov minulého storočia z tejto oblasti, ktoré hovorí o tom, že inou ťažkou ujmou v zmysle naplnenia znakov trestného činu vydierania môže byť i začatie trestného stíhania v dôsledku oznámenia trestného činu. Išlo o prípad rozvedeného manžela, ktorý sa vyhrážal bývalej manželke oznámením jej inej trestnej činnosti, ak nezaplatí dlžnú sumu z vyrovnania ich spoluvlastníctva. Vydieranie v tomto prípade spočívalo v tom, že poškodený bol nútený do niečoho, čo vecne nesúviselo s podnetom na trestné stíhanie. Ide o kvalitatívne úplne inú situáciu ako klasický vzťah veriteľ dlžník.
Čo by znamenala takáto interpretácia v praxi? Mala by sa aj všeobecná výzva typu "použijeme všetky právne prostriedky na vymoženie svojej pohľadávky" považovať za zločin vydierania? Ak by sme pristúpili na uvedenú argumentáciu, tak aj takáto predžalobná upomienka by bola vydieraním, lebo nešpecifikuje, aké právne prostriedky budú použité a nevylučuje ani podanie trestného oznámenia. Netreba zabúdať, že v rámci trestného konania súd rozhoduje nielen o vine, ale aj o náhrade škody. Súd teda v rámci trestného konania zisťuje okolnosti, ktoré sú právnym základom nároku na náhradu škody.
Pri tomto rozhodovaní sa súd riadi občianskym právom a ďalšími právnymi predpismi, ktoré sú relevantné k danému prípadu. Nerozhodne o náhrade škody len vtedy, ak by bolo potrebné dokazovanie, ktoré presahuje možnosti trestného konania. Aj trestný súd môže v odsudzujúcom rozsudku rozhodnúť o náhrade škody alebo jej časti. Nemôže však priznať nárok na náhradu škody v oslobodzujúcom rozsudku, a to ani vtedy, keby výšku škody presne zistil. V tomto prípade vidím určité hranice možností vymáhania dlžnej sumy v rámci trestného konania. Nie každé nevrátenie požičanej sumy musí znamenať automaticky podvod. Nič to však nemení na skutočnosti, že aj trestné konanie slúži veriteľovi na vymoženie dlžnej sumy pod podmienkou, že bude páchateľ odsúdený. Navyše neplatí sa tu súdny poplatok ako v rámci občianskeho konania. Je právom veriteľa zvoliť si adekvátny právny prostriedok.
Trestného činu vydierania sa môže dopustiť policajt, ktorý poškodenému hrozbou možnosti začatia trestného stíhania a uplatnenia zaisťovacích inštitútov, napr. väzby, núti zaplatiť dlh. Takto rozhodli súdy v Českej republike a možno s týmto rozhodnutím súhlasiť. V tomto prípade príslušník polície môže svoje hrozby -- na rozdiel od veriteľa -- ako jeden z orgánov činných v trestnom konaní aj reálne naplniť.
Ak sa veriteľ rozhodne pre vymáhanie škody v rámci trestného konania, musí podať podnet na príslušné orgány činné v trestnom konaní. V žiadnom prípade nemožno oznámenie takejto výzvy dlžníkovi a podmienenie jeho nepodania zaplatením dlhu považovať za vydieranie.
Jozef Vozár, právnik
StoryEditor