Bombastický obraz ružovej budúcnosti Európy podaný nie násilným hollywoodskym spôsobom, ale s typicky francúzskym, odzbrojujúcim šarmom. Tak sa začalo pred pol rokom francúzske predsedníctvo nad európskou dvadsaťsedmičkou. A možno aj preto Európa Nikolasovi Sarkozymu verila. Po jeho mnohých úspechoch na diplomatickom fronte mnohí uverili, že Francúzsko má silu a chuť presadiť dôležité kompromisy.
Včera prišli do Bruselu predsedovia vlád EÚ, aby tu ako neposlušní školáci, ktorým sa nedarí vyriešiť obzvlášť ťažkú domácu úlohu z počtov, opäť ostali "po škole". Zdá sa, že ani tentoraz ich školník v podobe írskeho referendového "nie" tak skoro domov nepustí. Ako iskierka nádeje v bezútešných rokovaniach, ktorých cieľom je vlastne presvedčiť Írov, aby nejakým spôsobom zmenili svoje legitímne a demokratické rozhodnutie, svieti francúzsky návrh o kompromise. Ten predpokladá, že EÚ ustúpi Írom v ich hlavnej požiadavke a aj po schválení Lisabonskej zmluvy si krajina ponechá vlastného eurokomisára. Francúzsky kompromis zároveň predpokladá, že sa Írsko zaviaže vypísať druhé referendum ešte pred skončením mandátu súčasnej komisie, teda do novembra budúceho roka.
Dôvody takéhoto kompromisu sú však prinajmenšom nejasné. Podľa prieskumu Irish Times totiž iba každý desiaty Ír, ktorý hlasoval proti zmluve, tak urobil preto, aby jeho krajine zostal vlastný eurokomisár. Už ani nehovoriac o tom, že komisári zodpovedajú za konkrétnu agendu a nemajú takmer žiadnu možnosť "kopať" za svoju krajinu. Takmer polovica Írov odmietla zmluvu z jediného dôvodu -- nerozumeli jej. Možno sa európske politické špičky domnievajú, že Íri si za domácu úlohu zmluvu dodatočne naštudovali a v opakovanom referende už budú vedieť, o čom hlasujú. Naschvál pri tom zabudli, že samotná írska referendová komisia, ktorú vytvorili strany naprieč politickým spektrom a ktorej jedinou úlohou bolo vysvetliť Írom, o čom zmluva hovorí, sa to nepodarilo. Francúzsky kompromis preto vyzerá až podozrivo podobne francúzskemu patu.
Tento polrok to bol Paríž, kto rozdal karty, ktorými hrajú ostatní európski hráči. Balíčky kariet sa však medzi jednotlivými krajinami líšia asi ako vajce od vajca, a tak kým sa diplomatické špičky naťahujú o počet komisárov či nenávidené zakrivenie banánov, Európania čakajú na základnú chartu ľudských práv, ktorá stále nie je na starom kontinente záväzná.
Matúš Benčík