Zvonka to nevyzerá ako konflikt medzi USA a Ruskom, ale každý vie, že to tak je. Ak sa záujem celého sveta upiera na veľký príbeh, ktorý sa odohráva pod reflektormi médií všetkých kontinentov, býva to ideálny čas na začatie vojny. Konflikt medzi Ruskom a Gruzínskom v predvečer celosvetového olympijského sviatku mieru väčšmi zapadá do tejto permanentne overovanej teórie.
Zdanlivo sa to javí jednoducho: Gruzínsko zaútočilo na svoju juhoosetskú separatistickú oblasť (inak ruský protektorát), narušilo svetový mier počas olympijských hier a začalo tam masovo vraždiť civilistov. A zožalo to, čo zasialo. No čože už iné ostáva Rusku, ako obetovať sa za svetový mier a podniknúť humanitárnu akciu a záchranu žien a detí?
Túto rozprávku bude odteraz, až vyšumí televízny ošiaľ olympiády, Rusko predávať svetu. Nepriamo bude evokovať porovnanie s Kosovom, aj keď - na rozdiel od Kosova pred rokom 1999 - nikto nevidel nijaké kosovské či "naťácke" letectvo porušovať vzdušný priestor Srbska. Nikto nepočul gruzínske polovojenské zveri masovo znásilňovať Osetčanky. Nikto nezažil rabovanie dedín a vypaľovanie mešít ani celoplošné vyháňanie obyvateľstva sprevádzané masovými hrobmi. Áno, toto všetko sa dialo. Ibaže jedno desaťročie predtým. A nebolo to v južnom Osetsku, ale v Kosove a páchateľmi neboli Stalinovi genetickí potomkovia.
Rusko bude nepochybne tvrdiť, že toto všetko sa chystalo podobne, ako sa pripravovali masakry čestných komunistov v Československu pred štyrmi desaťročiami. To bol totiž ten pravý dôvod, prečo vtedy, v roku 1968, museli vraj potomkovia červenoarmejcov zasiahnuť.
Ruská invázia do Gruzínska v auguste 2008 v tieni letnej olympiády mala evidentne svoju predprípravu. Aktivity ruských špiónov v Gruzínsku, zablokovanie prijatia Gruzínska do Akčného plánu členstva na vrcholnej schôdzke NATO v Bukurešti, narušovania gruzínskeho vzdušného priestoru ruskými lietadlami a bezprostredne pred začatím olympijských hier dojemné mediálne divadlo: preventívne evakuované mamičky, detičky i oteckovia z Južného Osetska do Ruska. Praskli potom Gruzíncom nervy?
Prečo sa Gruzínsko rozhodlo vojensky zasiahnuť na svojom území, ktoré je pod ochranou Ruska, ostane možno navždy sporné. Rusko však dosiahlo svoje. Nielenže, ako sa dalo čakať, vpadli "molodci" priam ukážkovo preventívne do Južného Osetska. Ale obetujú sa a urobia "poriadok" aj v Abcházsku, aby to tá proamerická "svoloč" v Tbilisi nemala až také ľahké.
Gruzínsko nemá v tomto ozbrojenom konflikte regulárnych ozbrojených síl šancu, aj keď má tabuľkovo vyše 30 000 aktívnych vojakov a niečo vyše štvrť milióna rezervistov. Ruskí vojaci sú tradične najefektívnejší v celom makroregióne, vo veľkom ich najnovšie tromfli len Čečeni, aj keď až v gerilovej vojne.
Rusko však zabodovalo. Bude tvrdiť (nikto súdny mu to nebude veriť, ale na to je Rusko zvyknuté), že nechce nijakú teritoriálnu korisť.
Okupácia "vlastného" Gruzínska Ruskom nie je pravdepodobná. Rusko, ktoré dlhodobo prehráva vojnu na odbojnom severnom Kaukaze, kde v Čečensku či Ingušsku ruských vojakov a policajtov radi strieľajú ako zajacov, by sa zaplietlo do nových a nových pascí gerilovej vojny.
To málo čo Rusko dosiahne zahryznutím sa do Gruzínska, mu zatiaľ stačí. Môže si byť isté, že svet sa v najbližších týždňoch bude pozerať na imitáciu gladiátorských hier v Pekingu a ak sa kauza dostane do Bezpečnostnej rady OSN, tam to majú Rusi vďaka stálemu členstvu ošetrené. Nuž, táto vojna nebola zle načasovaná.
Ivo Samson, analytik Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku