Otázky ako prisťahovalectvo a azyl patria medzi tie, ktoré môžu zmobilizovať európskych občanov. Pri zdôraznení týchto vážnych otázok je potrebné za každú cenu predísť trom rizikám. Prvé riziko spočíva v negatívnej vízii migračných tokov posilnenej kontextom hospodárskej krízy, ktorá môže mať za následok javy, ako napríklad uzatvorenie sa pred okolitým svetom, či dokonca prejavy xenofóbie. Fenomén prisťahovalectva je pre nás dôležitý na to, aby Európa mohla zabrániť "demografickému zrúteniu", ktoré hrozí našim ekonomikám a našim systémom sociálnej ochrany.
Druhé riziko spočíva v zámene pojmov prisťahovalectvo a azyl. Toto riziko sa zvýšilo v dôsledku rôznorodého charakteru migračných tokov smerujúcich do Európy. Avšak osoba, ktorá emigruje z ekonomických dôvodov, nie je utečencom opúšťajúcim svoju krajinu z dôvodu prenasledovania vyvolaného vojnami alebo terorom, ktorému sú vystavené menšiny.
Tretie riziko spočíva v domnienke, že otázku riadenia migračných tokov a uplatňovania práva na azyl je možné vyriešiť výlučne na vnútroštátnej úrovni, bez širšej koordinácie na európskej úrovni. Toto trieštenie migračných politík je v schengenskom priestore bez hraníc nezmyslom.
Na odvrátenie týchto troch rizík sa únia už desať rokov angažuje v spoločnej politike, ktorá začína prinášať konkrétne výsledky. Ešte sme dostatočne nezhodnotili rozsah pokroku dosiahnutý v rámci Európskeho paktu o prisťahovalectve a azyle, ktorý bol prijatý počas francúzskeho predsedníctva. Vďaka podnetom zo strany komisie a húževnatej práci ministra Bricea Hortefeuxa spájajú dnes spoločné zásady našich 27 členských štátov. Teraz je čas prejsť od paktu ku konkrétnym činom! Všetku energiu venujem predkladaniu mnohých legislatívnych návrhov na vytvorenie základu pre európsku prisťahovaleckú a azylovú politiku založenú na solidarite a zodpovednosti.
Rád by som uviedol dva kľúčové príklady. Povinnosť poskytovať azyl v duchu solidarity. Európa, laboratórium zmierenia, musí prijať prenasledované osoby. Túto povinnosť požadujú od Európy hodnoty založené na rešpektovaní ľudskej dôstojnosti, tolerancii a slobode, ktoré predstavujú základy únie. Európa musí preukázať dvojitú solidaritu. Solidarita voči utečencom, ktorých podmienky v súvislosti s prijatím je potrebné zlepšiť v ktoromkoľvek členskom štáte, v ktorom požiadajú o azyl, a ktorí budú v blízkom čase využívať jednotné postupy. Solidarita medzi členskými štátmi: niektorým krajinám, ktoré sú vďaka svojej geografickej polohe prisťahovalectvom obzvlášť zaťažené, je potrebné umožniť opäť sa nadýchnuť. Malta so 400 000 obyvateľmi čelila v období 2007 až 2008 stopercentnému nárastu počtu žiadateľov o azyl, čo predstavuje 9 žiadostí na 1 000 obyvateľov, zatiaľ čo európsky priemer je 0,5 žiadosti.
Navrhol som revíziu dublinského nariadenia, aby tak žiadateľ o azyl mohol uplatniť svoje právo v inom členskom štáte, ako je jeho prvá prijímajúca krajina, v prípade, že tento členský štát je preťažený žiadosťami o azyl a už nemá viac voľných kapacít na ich riadne spracovanie. Mnohé členské štáty sú však voči tejto revízii právneho predpisu, ktorú významne podporuje Európsky parlament, zdržanlivé.
Preto je dôležité zvážiť program spočívajúci na dobrovoľnosti, ktorý by sa zameriaval na vyvážené rozdelenie utečencov v rámci Európy. Táto solidarita by mala ísť ruka v ruke so zmyslom pre zodpovednosť pri riadení migračných tokov. Táto zodpovednosť si vyžaduje od Európy, ako aj od krajín pôvodu a tranzitných krajín skutočné spoločné riadenie. Spoločné riadenie nepovolenej migrácie, ktoré spočíva v rozhodnom boji so zločineckými sieťami prevádzačov cez hranice zneužívajúcich ľudské utrpenie, vo zvýšenej kontrole hraníc vyžadujúcej si silnejšiu agentúru Frontex a v rozvoji readmisných dohôd, ktoré sú podmienkou pre dôstojný návrat.
Nepovolené prisťahovalectvo oslabuje integráciu legálnych prisťahovalcov, v ktorej by Európa ešte mala dosiahnuť určitý pokrok. Predovšetkým ju však sprevádzajú nesmierne ľudské tragédie. Od roku 2002 zahynulo pri pokuse prekonať Stredozemné more na palube improvizovaných plavidiel najmenej 4 000 osôb. Je nevyhnutné nadviazať dialóg s krajinami východnej a severnej Afriky, odkiaľ prichádza alebo cez ktoré prechádza veľká väčšina migrantov. Odhaduje sa, že v súčasnosti sa v Líbyi nachádzajú takmer dva milióny osôb, ktoré majú záujem o vycestovanie. Počas posledného zasadnutia rady európskych ministrov vnútra som zdôraznil naliehavosť nadviazania oveľa užšej spolupráce so štátmi južného pobrežia Stredozemného mora s cieľom účinného boja proti prevádzačom a vytvorenia mechanizmov na prijatie a ochranu žiadateľov o azyl zodpovedajúcich medzinárodným normám. Tieto otázky by mali byť predmetom medzinárodnej konferencie, ktorá by sa mohla konať v Tripolise počas líbyjského predsedníctva v Africkej únii.
Zodpovedná migračná politika takisto znamená spoločné riadenie legálneho prisťahovalectva medzi úniou a tretími krajinami, ktoré musí priniesť výhody pre obe strany. Tento systém spočívajúci vo vzájomne uspokojivom riešení má Európe počas určitého času umožniť, aby využila schopnosti a pracovnú silu legálnych prisťahovalcov, ktorí sa do svojej krajiny vrátia obohatení o túto skúsenosť. Rada nedávno prijala návrh na zavedenie tzv. modrej karty pre kvalifikovaných pracovníkov. A v najbližších týždňoch predložím nové návrhy smerníc týkajúcich sa sezónnych pracovníkov a platených stážistov.
Našich partnerov musíme presvedčiť o tejto vzájomnej možnosti cirkulačnej migrácie. V súčasnosti sa podľa odhadov finančné prevody medzi Európskou úniou a Afrikou pohybujú vo výške 80 miliárd eur ročne, čo je takmer trojnásobok našej rozvojovej pomoci! Na základe toho môžeme vidieť, aké ťažké je vytvoriť mobilitu v oboch smeroch! Táto mobilita je napriek tomu nevyhnutná na zamedzenie úniku mozgov a definitívnej straty pracovnej sily v neprospech tretích krajín. Európska prisťahovalecká a azylová politika si vyžaduje nebývalý dialóg s tretími krajinami, ktoré si musia uvedomiť nielen to, že Európa nemôže privítať všetkých s otvorenou náručou, ale najmä to, že na stratu ich ľudského bohatstva skôr či neskôr vo svete globalizácie sami doplatia. Európania musia prejaviť skutočnú solidaritu a zároveň vyzvať na vzájomnú zodpovednosť s krajinami pôvodu a tranzitu. Táto politika, pochopiteľne, predpokladá, že rozvojová pomoc bude previazaná so spoločným riadením migračných tokov. A v tom spočíva skutočná podmienka ľudskej a účinnej reakcie na narastajúce migračné toky predstavujúce prvoradú výzvu 21. storočia!
Jacques Barrot, viceprezident Európskej komisie
Jacques Barrot, podpredseda Európskej komisie
Podpredseda Európskej komisie zodpovedný za spravodlivosť, sloboda a bezpečnosť (2008-2009), predtým zodpovedný za dopravu (2004-2008), sa narodil 3. februára 1937 v Yssingeaux (Francúzsko). Jeho počiatočná politická kariéra je spätá so sociálnymi demokratmi, neskôr sa preorientoval doprava.: pôsobil v Únii za francúzsku demokraciu (UDF) a v súčasnosti je členom gaullistickej Únie ľudového hnutia (UMP).