Vo svojom článku zo dňa 3. 12. 2008 Štát ako deformátor hospodárskej súťaže som poukazoval na dôsledky prijatia zákona č. 429/2008 Z. z. o podávaní cenových návrhov obchodných spoločností a o zmene a doplnení Obchodného zákonníka. Týmto zákonom sa podľa môjho názoru zasahuje do zmluvnej slobody a deformuje hospodárska súťaž. S tým nesúhlasí právnik ministerstva hospodárstva, ktorý v článku Zákon do zmlúv nezasahuje uverejnený 10. 12. 2008 tvrdí, že uvedeným zákonom nedošlo k zásahu do žiadnej zmluvy a ani žiadna zmluva prijatím tohto zákona nebola zmenená.
Pokúsim sa na malom priestore vysvetliť, v čom vidím porušenie zmluvnej voľnosti. Poznamenávam, že zmluva medzi štátom a investorom nebola zverejnená, je preto jedno, či ju nazveme privatizačná alebo akcionárska. Dôležité je, že do tejto zmluvy bolo účelovo zasiahnuté zákonom. Pri vysvetlení sa nezaobídem bez výrokov politikov, ktorí opakovane tvrdili, že zmyslom uvedenej novely je preniesť zmluvou zakotvené kompetencie schvaľovania návrhov na zmeny ceny plynu z predstavenstva na valné zhromaždenie. Dohovory sa majú dodržiavať -- je zásada zmluvného práva, ktorá platí od čias rímskeho práva. Okrem toho sa tu porušuje ďalšia zo základných zásad zmluvného práva. Zásada rovnosti zmluvných strán. Zmluvu možno meniť alebo doplniť iba dohodou obidvoch zmluvných strán. K čomu sa uchýlil náš zákonodarca sa dá jednoducho nazvať obchádzaním zmluvy a právnym diktátom. Štát ako účastník zmluvného vzťahu je v rovnoprávnom postavení s akýmkoľvek iným zmluvným partnerom. Aby štát presadil svoj názor, zneužil zákonodarnú moc a mocensky zasiahol do obsahu zmluvy, konkrétne do pravidiel určovania ceny.
Zákonodarný zásah do zmluvného práva je v právnom štáte neprípustný, konštatoval už aj Ústavný súd SR. Na pochopenie tejto právnej situácie nemusí byť človek právnikom, aby si uvedomil, že právo bolo účelovo zneužité. Nikto netvrdí, že po vstupe investorov sa nesmie zmeniť žiadny zákon. Voči zmene zákona, ktorá rieši všeobecný právny problém pre neurčitý počet subjektov a dotkne sa aj investora, pričom je v súlade s ústavou a právom EÚ, nemožno mať námietky. Ak sa zákon účelovo použije, a ešte sa o tom aj neskrývane hovorí na vyriešenie jedného parciálneho problému, ktorý presadzuje len jeden akcionár -- štát, ide o zneužitie práva. Akú právnu istotu má investor, že zákonodarca to nezopakuje opätovne, keď to bude štát potrebovať? Toto má byť právna istota ako jeden z prameňov práva uznávaných právom EÚ?
Vo svojom článku som nespochybňoval skutočnosť, že smernica EP a Rady 2003/55/ES, konkrétne článok 17 odsek 3, je súčasťou právneho poriadku SR. Kritika smerovala na to, že prijatím uvedenej novely Obchodného zákonníka sa v praktickom živote nenapĺňa jej zmysel. Smernicu nestačí len transponovať do domáceho práva. Tým, že štát ako akcionár verejne deklaroval prostredníctvom exekutívy, že nemá záujem na zvyšovaní cien plynu bez ohľadu na vývoj na svetových trhoch, de facto cenu plynu umelo zmrazil. Navonok ide o priaznivú správu pre spotrebiteľa, ale nie pre potenciálnych konkurentov. V takomto prostredí nebude mať konkurencia záujem vstupovať na trh a v konečnom dôsledku na to doplatí aj tak spotrebiteľ.
Jozef Vozár, Ústav štátu a práva SAV