Deň 21.august 1968 je nesporne čiernym dňom v dejinách Československa. Cena za socializmus podľa velenia Varšavskej zmluvy bola strašná. Nezaplatili ju len reformní komunisti, ale všetci občania ČSSR. Aj keď hlavnými očividnými výsledkami porážky pokusu o "socializmus s ľudskou tvárou", ktorý mal rehabilitovať samu myšlienku socializmu, sprznenú hanebným stalinizmom, boli jej nová diskreditácia, dezilúzia o reformovateľnosti socializmu a nástup tzv. normalizácie, ktorá potvrdila zásadný konflikt "reálneho socializmu" s občianskymi slobodami a ľudskými právami. To, čo sa po novembri 1989 logicky premietlo do odmietnutia nového pokusu o reformu socializmu a naštartovania reštaurácie kapitalizmu. Nihilistický prístup k obrodnému procesu, ktorý naštartovalo v januári 1968 nové vedenie KSČ, nie je namieste.
Napriek brutálnemu potlačeniu tankami sa A. Dubčekom symbolizovaný pokus o reformu socializmu sovietskeho typu stal významným medzníkom v historickom vývoji Európy a sveta. Naštartoval zásadný rozkol a následný rozklad v komunistickom hnutí a spustil ďalšie politické procesy, ktoré neskôr vyústili do pádu Berlínskeho múru a zásadných zmien geopolitickej konštelácie. Nikdy predtým a nikdy po tom neboli Slováci súčasťou takého významného intelektuálneho, politického a sociálneho pohybu, ktorý vzhľadom na jeho význam sledoval takmer celý svet. A nikdy v dejinách nemali reprezentanta, ktorý by bol tak všeobecne známy a pozitívne vnímaný, ako bol Alexander Dubček. Je až poľutovaniahodné, ako si nedokážeme vážiť a komplexne využiť symboliku jeho životného diela a názorového vývoja.
Takmer 19 rokov "dokazovania", že obrodný proces iniciovaný reformnými komunistami bol vlastne zbytočný, lebo sovietsky systém bol nereformovateľný, bolo ho možné iba zničiť, musel sa zrútiť, a že chyba bola vlastne v ich komunistickom presvedčení, ktoré ich viedlo k úsiliu systém nie zboriť, ale zmeniť. To viedlo k tomu, že aj obraz Dubčeka sa vytvára iba cez prizmu faktu, že bol komunista, čo je samo osebe odsúdeniahodné. Že politickú kariéru urobil v päťdesiatych rokoch, čo je ešte odsúdeniahodnejšie, a že ako politický líder urobil viacero chýb, a že pod tlakom a v úsilí udržať aspoň čosi z pojanuárového vývoja podpísal tzv. pelendrekový zákon. Jeho "šturmovanie nebies", jeho pokus o dosiahnutie nemožného sa bagatelizuje ako politická naivita. "Zabúda" sa pritom na viacero historických okolností.
Reformný proces, ktorý symbolicky personifikuje Dubček, nebol iba odpoveďou na skúsenosť s neľudským stalinizmom. Pripomeňme si, že jedným z jeho základných programových východísk bola rozsahom neveľká, ale obsahom veľmi hutná kniha Civilizácia na rázcestí (R. Richta a kol.), v ktorej sa skrývala naakumulovaná intelektuálna energia veľkej skupiny československej inteligencie, a ktorá bola odpoveďou na civilizačné problémy, ktoré doľahli na celú Európu, nielen na Československo ako najvyspelejší štát RVHP.
Nebola celkom náhoda, že československý pokus riešiť nielen problémy politického života, ale aj civilizačné výzvy, sa uskutočnil práve v roku, keď v niektorých západných štátoch prepukla študentská revolta reagujúca na neriešené problémy konzumnej spoločnosti. V tomto kontexte sa žiada pripomenúť tiež skutočnosť, že práve na prelome 60. a 70. rokov vyšlo na Západe veľa kníh, ktoré seriózne pojednávali o možnosti konvergencie dvoch spoločenských systémov, z čoho vyplýva, že ich autori a priori neodmietali možnosť vnútorných reforiem v socialistických štátoch.
Dôležitá je aj iná okolnosť, na ktorú upozornil jeden z hlavných intelektuálnych a politických iniciátorov reformného procesu Zdeněk Mlynář. Dubčekovské vedenie KSČ nevnímalo reformy iba ako vnútorný problém Československa, hoci si uvedomovalo výnimočnosť jeho historických a spoločenských podmienok. Nešlo mu o nejakú verziu "národného socializmu", ale o zásadnú zmenu chápania socializmu: "Vlastne práve svojou vernosťou ideálu socializmu ako univerzálnej, nadnárodnej hodnoty, svojou predstavou, že musí slúžiť postupným zmenám v celom tzv. socialistickom spoločenstve, pretože inak, len v rámci jednej krajiny, nie je možné obrodiť socializmus vcelku -- tým všetkým sa (reformní komunisti) ocitli bezbranní voči vtedajšej realite v okolitých krajinách." Napriek tomu sa nepokúsili predísť sovietskej intervencii tým, že by zostali len pri kozmetických úpravách miesto zásadnej zmeny systému. Veľkosť a drámu Dubčekom vedených reformátorov vyjadril Mlynář slovami: "Potom by asi nebol august 1968, ale nebola by ani Pražská jar." Táto dráma je stále hodná našej úcty.
Peter Weiss, bývalý predseda SDĽ