Stratové štátne firmy minulý rok zaťažili štátnu kasu sumou najmenej 700 miliónov eur, teda 1,1 percenta HDP. Z analýzy vybraných štátnych firiem, na ktorej som spolupracoval pod záštitou INEKO, vyplýva, že k tomu prispeli najmä tri železničné spoločnosti. Tie vlani dostali dotáciu 400 miliónov eur a aj tak vytvorili stratu ďalších 200 miliónov eur. Stratu zdravotníckych zariadení sme odhadli na 50 miliónov eur, kým ďalších 28 miliónov eur prerobili Všeobecná zdravotná poisťovňa a bývalá Spoločná zdravotná poisťovňa. Tri verejnoprávne médiá dostali dotáciu 17 miliónov eur a ich súhrnná strata dosiahla ďalšie 2 milióny eur. Ďalších 78 miliónov eur občania zaplatili na koncesionárskych poplatkoch, keďže však ide aj o príjem verejných financií, do výslednej sumy sme ich nezahrnuli.
Suma 700 miliónov eur pritom nie je konečná, keďže analýza bola limitovaná dostupnosťou informácií a časom. Straty mali asi aj viaceré vojenské podniky, vzhľadom na slabú dostupnosť výkazov sme ich však nevedeli vyčísliť. Do autobusových podnikov či vodárenských spoločností pre zmenu smerovali dotácie samosprávy.
Nepochybne sú aj štátne firmy, ktoré dosahujú zisk. Výnosnosť vlastného imania však ani v mnohých ziskových štátnych spoločnostiach nepresahuje 1 - 2 percentá. Schopnosť zveľadiť aktíva je tak porovnateľná či slabšia ako na termínovanom vklade. Zdá sa, akoby sa tieto štátne spoločnosti uspokojili s tým, že sa tesne vyhnú strate, ale už nemajú takú motiváciu dosiahnuť čo najvyšší zisk.
Štát by odbremenila privatizácia aspoň niektorých firiem. Ich straty by prestali zaťažovať verejné financie a získané financie by sa mohli použiť na zníženie dlhu. Štát finančné problémy firiem rieši buď pôžičkami alebo zvýšením kapitálu. Ak však firma netvorí zisk, z pôžičky sa časom stane dotácia a kapitál je potrebné opäť doplniť. No ani v ziskových firmách výnos často nepokrýva trhové úroky na štátnom dlhu. Kým podnikanie riziko zvyšuje, splácanie dlhu, naopak, znižuje hrozbu, že štát bude mať problém s financovaním. Súkromní investori si zvýšené riziko kompenzujú vyšším výnosom, pri štáte tento vzťah často neplatí. Ak sa súkromnému investorovi podarí zvýšiť ziskovosť, privatizácia prináša štátu aj vyššie daňové príjmy. Ak je privatizácia celej firmy nerealizovateľná, štátu môže pomôcť aspoň odpredaj neefektívne využívaného majetku.
Samozrejme, štát môže mať legitímne zámery podporovať činnosti, ktoré pokladá za dôležité. Namiesto dotovania inštitúcií ako celku pokladám za vhodnejšie, aby štát určil služby, ktoré požaduje a tieto si kupoval buď od štátnych alebo súkromných inštitúcií podľa toho, kto by ich poskytol lacnejšie. Štátne inštitúcie, ktoré by tieto úlohy neraz pokrývali, by boli nútené robiť vopred podrobnú analýzu nákladov a výnosov. Ak by sa nenaplnila, dodatočné peniaze by nedostali a hrozba odvolania by manažérov nútila hospodáriť efektívnejšie. Okrem toho, ak by službu či produkt vedel lacnejšie ponúknuť súkromník, štát by mohol ušetriť outsourcingom. V neposlednom rade by bola výhodou transparentnosť. Štát by presne vedel, aké úlohy nakupuje a za koľko. Väčšia prehľadnosť by umožnila zrušiť časť úloh, ktoré štát nepotrebuje a platiť len za tie, čo pokladá za dôležité. Manažéri by zasa presnejšie vedeli, čo sa od nich čaká.
Verejnej kontrole by pomohlo aj pravidelné a prehľadné poskytovanie informácií. Aj keď veľké spoločnosti zväčša výročné správy na internete zverejňujú, o menších firmách sa to už povedať nedá. K hospodárskym výsledkom je ťažké dostať sa v autobusových podnikoch, nemocniciach či vojenských podnikoch. Ak by boli hospodárske výsledky firiem s majetkovou účasťou štátu zverejnené na jednom mieste, pomohlo by to väčšej transparentnosti.
Michal Mušák, analytik Slovenskej sporiteľne